Vysoké Tatry: 4 sedlá, 3 kopce, 2 krajiny, 1 vydarená akcia....

V nedeľu 14.1.2018 sme sa s parťákom trochu spučili a prešli kus Tatranského sveta. Rámcovým cieľom bolo zájsť z Popradského plesa až na Kozí štít v Polande a vrátiť sa cez Hladké sedlo nazad do Ficolandu a cez Kôprovskú alebo Tichú dolyžovať na Podbanské. Podmienky boli po oteplení a vysokých dažďoch neisté, takže z rána oprobujeme a ak bude totálne nanič, dáme aspoň Kôprák. 
Ráno oblačno, ale na betóne 5-7 cm nečakaného poprašku. Sniežik teda celkom fajn, ale oblačnosť napriek predpovedi stále oblápa štíty. Postupne do nej vchádzame a tak v duchu hesla lepšie vrabec v hrsti..., zamierime namiesto Nižného do Vyšného Kôprovského sedla a vystúpame po čuchu na Kôprák. Kvôli betónu a hmle nelyžujeme úplne zvrchu. Aj nižšie je zjazdovka neupravená, takže cepínik zostáva v ruke až po ohyb Hlinskej, kde pribúda prachových polí a zrazu je to celkom normálna lyžba, len si treba dať pozor, a vyhýbať sa vyfúkaným miestam, kde sa z lyžiara stáva nekoordinovaný "raťafák plachta". Ešte pozitívnejšie je, že sa oblačnosť pomaly rozpadáva a osvietené Liptovské kopy v diaľke nám nedávajú inú šancu, len oprášiť pôvodný plán.
Prašanu v Hlinskej pribúda priamoúmerne k strate výšky. Temné Smrečiny už máme nacvičené, takže sa vymotáme bez zdržania a ani sa nevykúpeme v žiadnom s potokov. Výšvih do Kobylej dolinky je v prvom slnku, ako vždy úžasný. Na panenských pláňach pod Závorami dozrel čas čosi zhltnúť a stanoviť si medzičasy, aby sme neskončili niekde u bratov lešekovcov s vybitými čelovkami a prázdnymi fľašami a žalúdkami. Do Závor v pohode na pásoch, do Hladkého posledných 20 vm, totálny betón. Ambícia vyharšajzňovať to, končí fiaskom a obúvaním mačiek v nie práve príjemnom sklone a na ešte menej príjemnom povrchu. Zo sedla ho konečne vidíme v plnej kráse: „Kozliak“ (Kozi Wierch 2291) sebavedomo trčí priamo oproti nám a naťahuje hlavu k oblakom.
Zo Závor do Poľska paradoxne celkom lyžovateľne, hoci nečakaná strata trakcie v jednom z oblúkov ma skoro stála hygienické minimum. Plochejšie miesta po terasách horných partií Doliny piatich poľských plies, blízo ideálu. Odparkujeme priamo pod Kozliakom, cvakneme lyže na batoh a hneď aj driapeme hore južným centrálom spolu s početným zástupom domorodcov. Priebežne hodnotíme omäknutosť snehu, ktorá je vzhľadom na veľmi chladný deň diétna. Zhruba na kóte 2180, po triezvej analýze zjazdovky, aj napriek Jožkovým protestom, zhadzujem ruksak s lyžami. Vyniesť ich hore by znamenalo vystaviť sa zbytočným a nebezpečným pokušeniam. Kozliak dnes zjavne nechce byť zlyžovaný až z vrcholu, hoci pešiakov púšťa v hojnom počte. Vršok teda naľahko a pekne bezpečne s cepínom v ruke. Medzičas sme o polhodinku podliezli, ale je to relatívne. Buď sme sa fakt nešetrili, alebo sme boli k sebe pri jeho stanovení príliš zhovievaví.
Lyžba síce zaostáva za ideálom jarných firnovačiek, ale dnes už bolo aj horšie. Aspoň bude dôvod sa sem zase vrátiť a užiť si túto peknú líniu naplno v lepších podmienkach. Len keby to nebolo tak ďaleko. Južný centrálny žľab môže mať okolo 30 stupňov vo vrchnej partii o čosi viac. Za normálnych (mäkších) podmienok sa do neho dá nastúpiť priamo z vrcholu. Je príjemne široký a vytvára mierne korýtko. Sklon sa zhora nadol zmierňuje, teda nevznikajú žiadne nepríjemné horizonty, pod ktorými netušíte čo na vás číha. Trochu mi to pripomína náš Kriváň. 

Teraz sa ale musíme vyteliť nazad k colníkom v Hladkom sedle. Ahá, zabudol som. Eurozóna. Žiadni colníci. Len Jožkova všadeprítomná gebuľa za hrebeňovým návejom. A aby sme vyrovnali skóre Sedlá VS Kopce na 3:3, dostúpame ešte pooberať pár podvečerných záberov na Hladký štít. Vlastne v tom Hladkom sedle sme už 2. krát a budeme ešte raz.  
Ľadový bachor pod sedlom po skúsenostiach z rána lyžovať neskúšame a zapneme o čosi nižšie. Od teraz už len dole, stačí si vybrať dolinu. Volíme Kôprovskú s matematickým odôvodnením, že je na rovnakú stratu výšky kratšia ako Tichá a snáď to pôjde lepšie. Až po Temné Smrečiny je jazda výborná. Pár cm prachu na nosnom podklade. Vlastne jediná konštelácia, kedy si viete legitímne zafrírajdovať aj na lyžiach s hrúbkou 76 mm.  Zvyšných 10 km ale nie je zadarmo a matematickému prepočtu treba hojne pomáhať paličkovaním a v dolných partiách korčuľovaním alá Bjorndalen. Napriek všetkému sú k nám podmienky milostivé a púšťajú nás na lyžiach skoro až k autu. Sme šikulovia. Ani čelovky sme vytiahnuť nemuseli.
Parametre túry podľa GPS: cca 36 km, cca 2450 vm.

Martin R.