Chleb: hlboká orba, trikrát a dosť

Po usneženej sobote svitla krásna a mrazivá nedeľa a bolo nutné sa rozhodnúť, ktorý prefláknutý domáci kopec opáčiť. Lebo nadzigalo statočne a vďaka postkoronálnej dýchavičnosti sa mi veľmi nechcelo stopu pretláčať niekde mimo civilizácie. Ale zas: napadalo ozajstné páperie a najmä vo vyšších polohách ozaj jemné, tak to celkom išlo aj pri hlbokej orbe. Každopádne vrelá vďaka predjazdcom.

Voľba teda padla na Chleb náš každodenný, ale kým som sa domotal do Trusalovej ku kempu, už tam vládol autochaos – jedni utekali dole, že niet miesta, druhí chceli silou mocou zaparkovať a niektorí asi zapadnúť. Zástupy už smerovali lesom hore, na Zajacovej len pár najodvážnejších 4x4, ale chcelo to poriadne vysoký podvozok. Pásikavo presvietený les, nasnežilo mi za krk zo stromov, parádna rozcvička.

Nad Zajacovou dýchavičnosť ma poslala pekne okľukou po značke - aspoň som si overil, že komfortná (a poriadne hlboká) stopa je natiahnutá už aj popri potoku. Ja ale pekne opatrne po ceste až na Ploštiny. Snehová rozprávka pomedzi mantinely. Potom som si užil rozrýľovaný Generál, ale tam boli pešie aj lyžie stopy väčšinou vzájomne ohľaduplné. Aj v najstrmšom.

Tak prvý raz Chleb: pekne po značke cez Snilovské sedlo. Nad chatou pešiaci nemali šancu, miestami ani paličku nebolo do čoho zaprieť. Aj jeden snouborďák sa cestou dole vyzul, čo mu to už nekĺzalo, ale nedobre spravil hehe... Vyzeralo to poriadne zasnežené, ale stále je to bez pevného základu, niekedy mi palicu kosovka chytila. Aj pri prvej orbe z vrcholu Chlebu krížom cez chodník dole k potoku pod Kriváň sklznice niekedy niečo pocítili. Zato sneh - vajčák preparádny, už pod vrcholom, neskutočné páperie.

Druhý raz Chleb: z doliny zas cez Snilovské sedlo. Ako som sa zdola blížil k mulde, ktorou ľudia lyžovali z Kriváňa, niečo nové mi do očú udrelo: taký nenápadný zosuv z hrany muldy dole nad jej ústie, tak 30x30 metrov. Pýtam sa partie, čo odtiaľ akurát prišla, či to oni. A že nie, že prešli, ale keď sa otočili, už to tam bolo padnuté. No, hádam tam pod snehom nik doteraz neleží...

Na Chlebe už mrte ľudí a spod vrcholu všetko poryté, tak ma zlákali pasienky pod Hromovým. Až dole na cestu k chate samozrejme, ale som potom prašan vytriasal aj z kapucne. Palica mi doň vbehla celá ako nič. To už by chcelo podstatne širšie lyže. K chate potom komfortne, stopa pol metra hlboká, ale preleštená do dokonala.

Tretí raz Chleb: reku že skúsim priamo od chaty. Vo svahu porobené cikcaky, asi najviac ľudí tade išlo. Ale bez toho základu, veľmi často konáre trčali, najmä v otočkách. A to, že palicu nebolo o čo oprieť, už ani nehovorím. Hore som konečne trafil slečnu spoluprispievateľku aj s partiou, čo som ich celý deň nevedel nájsť. Vraj boli na Kriváni. Ktovie na ktorom, títo diaľkoví turisti... Potom už len zošuch k chate tým vajčákom, aj rovno sa dalo, bez oblúkov, ako to brzdilo. Na záver ma ešte odklonilo popri vleku doľava - a to bola tá pravá prašanová rozlúčka. Aj stopa nazad na Generál sa našla, znovu vďaka neznámym predšľapkám.

A potom už len dole Generálom – tam vlny ako na mori pri búrke, to už do júna ani ratrakom nespravia :-) Pomedzi ne samozrejme čučoriedky trčali. Aj dole na ceste a pod Zajacovou tak kadečo trčalo – treba sa dobre pozerať, lebo vyzerá to krásne bielo a aj na lesný frírajd lákavo, ale kadejaké zákernosti stále striehnu. Sklznice by mohli rozprávať...

Rišo Pouš