Chopok juh: zjazdovkový skifitnes aktuál

Ako na nový rok, tak po celý rok? No, dúfam, že len čiastočne. Lebo počasie krásne a pobyt/pohyb na čerstvom vzduchu a na chlpato tiež môže byť, isteže. Len ten „prílev tropického vzduchu“ s teplotami na tričko aj hore na hrebeni a nebývalá snehová mizéria evokovali skôr prvý apríl ako prvý január. Ale čo navyberáme, sami si za to môžeme... Tak aspoň krátky, jarný, novoročný pohľad na južné svahy Chopku a Derešov - možno budú budúce generácie závidieť, aké sme tu mali kedysi krásne, zasnežené zimy.

Kto prv príde, menej platí, takže na začiatok sme ešte vychytali jedno z posledných bezplatných parkovacích miest pri ceste, pri odbočke hore na Krupovú. Inak hore za rampami je to za desať. Lakomosť je tu samozrejme odmenená možnosťou prejsť sa s lyžami na chrbte tých pár stoviek metrov za snehom po ceste, kde je teraz viac posypu ako toho snehu.

Potom už nasledovala čistá radosť z jarného potenia sa hore kopcom, keď sme hodili lyže na navlhnutý, strojovo utlačený cukor kryštál, priamo pod lanovkou. Aj napriek (relatívne) skorej rannej hodine žiadna podnulová teplota. Lanovka už hučala, ale lyžiari sa trúsili len pomaly, veď ako po silvestri. Tak sme sa poslušne prichytili žltých značiek výstupovej trasy.

Stopa vyleštená a pevná, ale nešmýkalo sa ani v strmších pasážach – pekne to lepilo. Pásy samozrejme mokré durch, už po pár metroch a čím vyššie, tým aj teplota vzduchu vyššia. Miesta aj snehu našťastie dosť aj pomimo zjazdovky. Aj čistý bol, len buriny z neho trčali ako dôkaz jeho nedostatku.

Len o kúsok vyššie „od úpätia“ sa vďaka rúbaniskám a priesekom zjazdoviek začali otvárať tie notoricky známe panoramatické výhľady – žiaľ teraz najmä na okolitú snehovú biedu. Dominovali tmavé farby a v diaľke na juhu Klenovský Vepor. Podklad mimo pisty sa zdal byť pevný, ale kto si trúfal vyskočiť z lyží, hneď bol po kolená zapadnutý do mokroty.

Ešte vyššie ešte teplejšie, a keď spoza riediny mrakov vyliezol Oskar, hic jak v júni. Pod nohami tiež prehnitá riedina - no fuj, už aby to zamrzlo. Vycikcakovali sme pod Dereše, až ku hornej stanici vleku. Ale nie úplne po výstupovej – lebo ako začala na úzkej piste hustnúť premávka, ušli sme radšej medzi šutre a kosovku štrikovať. Miesta už dosť a neprepadávali sme sa, zatiaľ.

Hore rozhodovačka, že kam a že vôbec čo tu... Vyhral návrh ísť sa pozrieť do sedla Poľany, či sa nebude dať zjazdiť do severu. Skúsili sme síce aj pár oblúkov spod Derešov na juh, ale bol to tragický prepadák, navyše bez podkladu, takže žraloky striehli tesne pod hladinou, žiadna radosť z pohybu. Ale aspoň sme zišli hlbšie pod hrebeň, kade sa smerom na západ dalo lepšie traverzovať, bez prílišného kľučkovania pomedzi kamene.

Do sedla sme ale nedošli, skončili sme pri pohľadoch k nemu z hrebeňových prevejov nad ním – len po okraji hrebeňa je to teraz relatívne pohodlné na poslednom úseku. Motali sa tam dole v tieni dvaja ľudkovia, stúpali hore, ktovie či to predtým aj zlyžovali. Dalo by sa, aj keď je tam ešte úzko a moc hlboko sa zjazdiť nedá. Povrch nič moc – kombinácia mokrého firnu a ľadovej kôrky, podľa pohľadov dole do Derešského kotla, z tých prevejov. Ale hrebeňovka smerom na Kotliská a ďalej by sa potiahnuť dala, hádam...

Tak sme si radšej našli suchú trávu a závetrie na posedenie, bolo treba skŕmiť sviatočné koláčiky a poopaľovať sa, keď už sa blíži tá plážová sezóna. Keďže sme sa zhodli, že to bol najsvetlejší moment dňa, už sme sa len presunuli po vlastnej stope pod Chopok kvôli ďalšej, plánovanej fáze socializácie a opalizácie. A potom už len dole, cez hromady cukru. Mimo zjazdovky sme to radšej ani neskúšali. No, už nech príde normálna zima, aj keď podľa predpovedí výhľad zatiaľ nič moc.

Rišo Pouš