Freerideri na Ďumbieri

V Nízkych Tatrách som dlho nebol lyžovať. "Vlastne, bol som vôbec dakedy?", premýšľam. Áno, raz... Návštevu jaskyne mŕtvych netopierov s otcom sme si vtedy predĺžili výletom na Štefáničku. Ale Ďumbier zostal nedobytý, kvôli počasiu, kvôli kondičke, kvôli tomu, že sme sa ponáhľali a iným podobným výhovorkám. A tak ma netreba dlho presviedčať, keď ma priatelia klubu Novozámockých Freeriderov pozvú na lyžovačku a chatovačku v NT. Víkend hlásia pekné počasie, na chate dobrá partia, sľúbené vyhliadky freeridov... Dá sa to vôbec odmietnuť?

A tak vyrážam v sobotu skoro ráno z Tatier, aby som využil ponúknutú príležitosť. Od rána je plechovo, gýčovo... Volajte to ako chcete... Na cestu pozerám len sporadicky. Väčšinou ma výhľadmi pútajú Tatry a okolité lesy... Teda ich zvyšky.

Dorazím do Bystrej, pýtam sa na inštrukcie, kudy-tudy? Aleš mi do telefónu iba zahlási, sme v tom domčeku pri kruháči, je tam otvorená bránka. Áno! Aký kruháč? Aký domček? Aká bránka? Tak sa teda vozím po dedine a hľadám, kruháč, domček, otvorenú bránku :-) Po chvíľke hľadania predsa len trafím, freerideri už stoja pred dverami nachystaní, že kde tak dlho som. No nič, naložíme lyže a ide sa, do lesa. Na parkovisku pri Trangoške obúvame lyže a šliapeme. Lesy plné Maďarov a snežníc a ich rôznych kombinácií. Čo už, je predsa len veľmi krásny deň, tak ich po kraji obiehame a zdravíme sa. Nerozumejú. Nie sme prekvapení.

Tempo je pohodové, vlastne také relaxačné. Ľudia sa kochajú, sneh škrípe pod lyžami, vietor pofukuje. Prichádzame pomaličky na rázcestie pod jaskyňou, ja len tak paličkou overím, čo tam je za sneh. Prašan! "Ach jo, vôbec si ja zaslúžim taký deň?", pýtam sa sám seba. "Hlúpa otázka", odpovedá mi môj druhý hlas. Po krátkej pauzičke šliapeme ďalej na Štefáničku, keď tu zrazu, od chrbta a nečakane, dovalí sa vietor. Studený. Nie sme si nič dlžní, my sme ho nečakali, on nás nešetrí. Na Štefáničke sme sa zdržali len krátko, dnes tu veru núdza o zákazníkov nebude. A tak s vyhliadkami tých krajších freeridov šliapeme na Ďumbier. Moji kamaráti, nič netušiac, očakávajú návrat rovnakou trasou. Ja, spriadam plány o pláňach a žľaboch Ďumbiera. Nemusia predsa šecko vedieť. Pýtajú sa ma na sklon, vymýšľam si náke malé čísla. "Stejnak nezistia keď im zaklamem", dumám si. Jediné čo je na figu je ten ľadový vietor. No nič, hrebeň není dlhý a o chvíľu už nás prefukuje na Ďumbieri. Toto už je na mňa moc a tak sa spracem pár metrov z hrebeňa na sever. Vylopatujem si tam dieru, závetrie. Neveriacky pozerám do hora, ako ľudia bojujú s drakmi. Známe je to aj pod pojmom skladanie pásov vo vetre. Kto neskúsil, nežil. Asi im už stačilo, stoja tam a poskakujú. Ta sa zbalím aj ja a idem.

Obúvame lyže a lyžujeme po hrebeni, freerideri nič netušiac. V tom sprudka, sprava stŕham oblúk do svahu a prášim dole pláňami. "Cha, boli bez šance", obzerám sa a pozorujem, čo sa bude diať. Vietor robí svoje, nikomu sa už nechce postávať hore a tak lyžujú za mnou. Neľutuje nikto z nich. Lyžovačka je výborná, sneh akurát, sklon asi tiež. Vietor v tvári strieda už len slnko, sem tam kosovka, ak sú oblúky zle načasované. Pomaličky a sem-tam rýchlo, oblúk za oblúkom, si užívame zjazd. Triafame žľab, ktorý končí pri odbočke k jaskyni. Ešte aby som zablúdil, šak není hmla. Nižšie už je mäkko a hlavne kosovkovo. Objímanie stromčekov je čoraz obľúbenejšie. No čo, šak freeride. Po chvíľke dorazíme do relaxačnej zóny pri odbočke, vyťahujú sa bundy pod zadok, opaľovacie krémy, keksy. Chýba už len ticho lesa. Mne dajak stále nestačí, máta mi hlavu ten ranný prašan. "Overím to ešte raz", hovorím si. Dva-tri štuchy... Je tam! Freeriderov presviedčať nemusím, aj tak už sú zo slnka spečení. A tak šlapkáme na hrebeň, dáky. Vyhliadky lyžovania skvelé, realita ešte lepšia. Krásne zjazdy lesíkom kolo chaty, pomedzi stromy, cez lúky. Objímanie so stromami už neskúša nikto, zbytočná strata času, treba si lyžovanie vychutnať. Celú cestu dole ešte poškuľujem po tieňoch, po lese, hľadám ešte prašan, stratený v slnečných dňoch. Parádny zjazd zakončujeme vysmiati pri aute a večer pri pive.

Ďalší deň už sú freeridové chute uspokojené, zdá sa. Ale nie moje. Celkom rázne odmietam výšľap cez Príslop na Dereše. Aj keď výhľady lákajú a kamaráti presviedčajú. Ja však nemôžem, zjazdovku som brúsil celý január, nejde to prekonať. Desím sa čoby len pohľadu na ňu. Po nekonečných hodinách vnútorného boja, aspoň tak mi to pripadalo, sa odpájam a idem na skusy do lesa. Na Štefáničku vybehnem friško, zaháňajúc myšlienky rannej rebélie, poškuľujúc po cieľoch. Vytrepem sa po ľade ešte na dáku Králičku, či čo to tu je. Obúvam lyže a prášim dole svahom, teda oprava, brúsim dole svahom. Ľadovo. Po chvíľke utrpenia sa to zlepší a nasleduje super lyžovačka. Zhora som si ešte vyhliadol výstup do freeride zóny, a tak pokračujem tobogánom potoka až pod svahy Veľkého Gápľu. Výšľap je tak na pol hoďku, lesíkom, lúkami, kosovkou... Je aj sneh. Na hrebeni sú už výhľady suprové, kývam kamošom. Asi ma nevidia. Ale ja vidím prašan! Alebo, ako je to s tou vodou na púšti? No nič, na vrchole sa tiež nezdržím... Ide sa hľadať. Niekde na severe, severozápade to musí byť! Zlyžujem po hrebeni na dáky predvrchol, celkom zábava, aj som si to pustil. Traverzujem, keď tu zrazu, čo moje oko nevidí? Je tam... Pekný svažík, kosovkový slalom, prašanový les, žľabový prašan. Freeridové vyhliadky. Idem na to, po chvíľke sa vyhliadky menia na realitu. Neistoty zajtrajškov na realitu dneškov a niekde v tom všetkom si pekne lyžujem. Pekný deň.

Čo už písať ďalej, poznáte to šetci. Spokojný schádzam na parkovisko, volám šéfovi. Teda šéfovi freeriderov, aj oni si svoj deň užili. Paráda, všetci spokojní. Deň zakončujeme super jedlom na slnečnej terase. "To je fakt zajtra pondelok?", premýšľam. "Aj keby 20 pondelkov po sebe", odpovedá mi môj druhý hlas :-) Aj keby... Bolo proste super :-) Až neskôr sa dozvedám, aký to bol víkend pamätný. Ale o tom už Vetroplach vie viac... Vraj dáky víkendový skialpinista prešiel hrebeň NT nonstop. Blázon :-)

Matúš