Jemné pojazdenie okolo Súľova

Ozaj jemné, lebo natrhnutý lýtkový sval netreba veľmi dráždiť. Ale aj taká malá spomienka na obľúbený  mtb maratón, ktorý je už dva roky len minulosťou. Tie geniálne, jazdivé lesné chodníčky našťastie nik nezrušil a aj šípky na asfalte ešte sem – tam vidieť. Nie že by mi boli treba, ale povynárali sa známe miesta z praveku, keď bol môj starý bajk ešte mladý, rajdy úzke a prevodníky zásadne až tri :-)

Prvé klesanie a stúpanie som zvolil podchodom od vlaku, preč zo stanice v Bytči - Hrabovom. Potom chvíľku popri ceste, vpravo vbok a začal som stúpať po modrej značke do Sedla pod Bradou. Toto je asi najpohodovejší prístup na hrebeň od západu aj pre bajkera. Len zo tri razy sa bolo treba „viac kusnúť“ a vydupať krátke, prudké stojky. Ale celkovo príjemne, v lesnom tieni sa tu ide skoro všetko:

V Sedle pod Bradou ešte stále bolo čerstvé ráno, ešte skoro na davy výletníkov, tak som sa zošuchol po červenej (Jemne a pomaly, bez stôp po brzdení!) až na parkovisko v tiesňave. Len jednu rodinku som stretol, aj to na širokom chodníku. Príjemný zošuch, len hore miestami mierne technický, kameňatý, koreňatý. Dole ponad dedinu k parkovisku úzky singlík. Tak len jemne, opatrne bolo treba, ak by niekto z protismeru...

Najkrajšia časť a úvod ostala vybavená prejazdom cez tiesňavu, nasledovali zvážnice. Od chát pod Súľovom teda dlho a rovno hore dolinou Čierneho potoka. Po červenej. Lesná cesta je tu tiež v príjemnom tieni, ale miestami vylepšená ešte neujazdeným makadamom, no fuj. Ešte sem – tam v spodnej časti doliny nejaké tie bralká trčia, vyššie už len ten makadam. Ale na hornom konci svietilo okno, cez ktoré som vyskočil priamo na lúky nad Vrchteplou:

Úplne iný svet – rozsvietený, ale ešte júlovo nerozhicovaný. Rýchlo som bol dole v dedine, pri pamätnej drevenici. Zatiaľ prvý raz, lebo som plánoval ešte nadstaviť malé kolečko cez Bodinú. Po žltej tam, po modrej nazad. Po modrej aj cyklotrasa vedie. Takže z námestia najskôr po spoločnej trase so žltou cyklotrasou a zelenou turistickou značkou. Odbočka na moju žltú výrazná, ale pozor – neoznačená. Len sa tá žltá proste z priameho smeru stratila :-)

Po žltej som teda vydupal pomedzi lúky a polia strmo do lesa, ale tam som značku znovu nejako stratil. Ani som ju nehľadal, lebo za ďalším oknom z lesa na lúku padala cesta priamo dole do doliny a odtiaľ už na mňa strechy Bodinej svietili. V diaľke uzatváral horizont nezameniteľný malofatranský Kľak:

V Bodinej trochu dole dedinou, modrá cykloznačka nazad do Vrchteplej mala podľa mapy odbočovať doprava skôr, ale odbočila až zároveň s modrou turistickou. Nehneval som sa. Príjemná cesta to zas bola, na začiatku borovým lesom, na konci dole lúkami. Z ich horného konca som mal výhľad pod Havraniu skalu, na lúky, ktorými som svišťal dole do Vrchteplej nedávno:

Takže Vrchteplá po druhý raz, a teraz už poslušne po žltej cykloznačke do Súľova, priamo do city. Klasika: výstup po lúkach, za horizontom preklopenie do klesania lesom. Miesta mi boli povedomé aj napriek mojim nepočetným účastiam na maratóne. A dobrý smer som si vybral: výstup kratší, zjazd dlhší a strmší, navyše v dolnej polovici slnku otvorený, po lúkach. Vpredu panoráma bombastického, zubatého súľovského hrebeňa:

Do dediny popri kempe, popod ihrisko a na námestí vpravo vbok. Po asfaltke chvíľu hore dedinou a už som sa tešil na stúpanie do sedla Patúch, ktoré je zas väčšinou v tieni. Len na začiatku pár strmších úsekov a koniec je tiež taký ostro dupací, no medzitým príjemné, mierne stúpajúce traverzy. Konečne som aj prvých bajkerov stretol.

Hore koniec srandy, čakala improvizácia. Lebo do severnejšie položeného Roháčskeho sedla som sa plánoval dostať východným podhorím Súľovských vrchov, ale nie moc po asfaltkách, po ktorých vedú cykloznačky. Takže prvý cieľ bol Babkov a skratka sa naskytla už po pár stovkách metrov zjazdu. Výrazné rozdvojenie lesných ciest, bral som samozrejme tú doľava, neoznačenú. Maratónske šípky aj cykloznačky velili doprava:

Cesta dolinou, už mimo vyšších stupňov ochrany, už sa tvárila „výrazne lesohospodársky“, ale dalo sa. Vyviedla ma na lúku s chatou a križovatkou: rovno by to bolo do Kňazovej Lehoty a na cyklotrasu smer Babkov, ale doľava ma zlákali krásne „strade bianche“ a nápis „studnička“ na pni. Studnička sa síce nekonala, ale do Babkova som trafil bez problémov, zhora popri zvoničke.

Potom to už zase bolo jednoduché, vlastne až do konca, lebo dobre značené. Do Podhoria po cyklotrase cez polia a za Podhorím konečne zas po pekných lúkach smerom do lesa, už aj po turistickej modrej. Južný predfrontový vietor príjemne pomáhal do chrbta a zmierňoval tropický hic, ani ovady nemali šancu. Super.

Pri vstupe do lesa som bol zvedavý najmä na krížovú cestu hore do sedla. Lebo som si ju pamätal ako poriadny mordor – bodaj by nie, keď stúpanie do Roháčskeho sedla bolo vtedy na konci najdlhšej trasy maratónu :-) No, nebolo to teraz až také zlé, aj keď strmosť ostala a už nie som taký mladý, zdravý, silný a sprostý (ako hovorieva nemenovaný klasik). Hore pútnická infraštruktúra ako má byť.

No a hore špekulácia: fajný zjazdík – ale stratiť výšku a spustiť sa do Súľova? Ako potom do Žiliny? Radšej pretlačím bajk kus po hrebeni, po zelenej do Sedla pod Roháčom, tam prestúpim na červenú, tá je pre odjazd ako stvorená! Okej, tak tlačím, len málo sa veziem. Aj aby som neprovokoval, tu by sa nemalo jazdiť. Ale zase jemne, žiadne enduro a aby som nezavadzal pešiakom, komu čo spravím?

Prestup na červenú sa podaril bez komplikácií a už som sa viezol: až na pár kratučkých stúpavých výnimiek dlhýýýý, pekný a plynulý zjazdík po cestách a singloch do Hričovského Podhradia. Technickejší úsek hádam len jeden, pod hradom Hričov. Celé to inak vedie príjemne lesom, až nad dedinou chodník ústi na lúku. To kvôli výhľadu na protisvah, aby si človek uvedomil, čo ho čaká, hehehe...

Lebo síce medzi Hričovským Podhradím a Ovčiarskom vedie prekráááááásny singel, ale dostať sa k nemu z dediny, to chce ozaj ľahké prevody. A netreba pritom zabudnúť, že ten najľahší ešte nebol zaradený :-))) No heeeej, tak vytrápil som sa hore lúkou - a už aj v poriadnom teple... Keď je hlava blbá, trpí celé telo, ale potooooom!!! No proste odmena, treba ísť vyskúšať. Asi lepšie v opačnom smere, je to viac z kopca a veľmi často aj dosť hravé. Niekde dokonca až moc, keď sa to zatočí a zúži.

No a to je asi všetko. Lebo makadamový výstup z Ovčiarska do posledného lesa a potom traktormi rozmontované zvážnice, blato a polmetrové erózne rigoly, to už nebolo to pravé orechové. Alebo som bol už taký rozmaznaný? Každopádne nad Strážovom som opustil červenú, ktorá sa už - už chystala prudko padnúť dole k Váhu. Chvíľu som ešte musel potlačiť aj z kopca, krížom cez to, čo tu lesáci po sebe nechali, ale nakoniec som sa úspešne vynoril pri (žilinčanom isto známej) nevkusnej milionárskej haciende a dorazil som popod cintorín až do mesta. A na stanicu akurát k osobáku. Najhorší zážitok dňa: dýchať v tom teple cez buffku, navyše v rozpálenom vagóne. Vďaka korona, ešte že len pol hodinu :-)

Rišo Pouš