Kontrasty dobrodružstva

Počiatok apríla, sobota večer, virtuálne zahajujeme expedíciu. Ešte sa rehoceme! Kypiac ideálmi dobrodružstva ladíme posledné organizačné, gastronomické, výstrojové aspekty výletu. Dobaľujem oriešky, čokoládové venčeky, maskulínnej súčasti zatajujem kilo polenty a šošovice na horšie časy. Gastro horské bonvivánstvo. Avšak držím sa mantry, „čím viac odnesiem, tým viac kalórií spálim, tým viac môžem neskôr zjesť“. Manévrujúc Žilinou na oblaku čerstvého nedeľného rána, pristávam na železničnej stanici vyzdvihnúť  legendárneho Plichťa.

Podotýkam, že ešte stále sa rehoceme. Bežní občania utekajú do kostola, vypekajú mrežovníky, makovníky, my pripevňujeme batohy, lyže a splitboard na bicykle. Vyrážame. Na trase do Terchovej sa stavíme u Fera. Daruje nám podporný potmehúdsky úškrn, potešilo. Oko mi cestou zabehlo na fešných štramákov v outfitoch Bora Hansgrohe bicyklujúc popri nás, ktorí nás vrúcne povzbudili slovami „bože, to sú koko..."

Jarné slniečko páli, vietor dobrodružstva umocňuje naše túžby, sme v Terchovej. Nakupujeme oštiepky a korbáčiky od miestnej tetuše. Plichťo zlomil prehadzovačku, trhá mi kútikmi, mierne aj okom. Napriek tomu sa trepe najzablatenejším terénom k Jánošíkovi. V duchu kontemplujem, či náhodou miesto jarných firnov nechcel ísť na Sparťana. Nepýtam sa, radšej. Šliapem do Vrátnej, on tlačí bicykel. Keďže hlavná idea tejto výpravy je nevyužiť iný prostriedok prepravy ako nohy, ruky, zdravý rozum, lyže a bicykel, tískame náklad Oštiepkovou muldou.

Bol to údajne môj nápad a Plichťovi to trocha rozhodilo mentálnu aortu. Nie som prekvapená, veď  ktorá normálna existencia by bola dobrovoľne ochotná trepať lyže aj bicykel cez toto semiľadové pole. Sem tam sa zašmotlem, pichnem sa mačkou do nohy, ticho bez emócie, neprezradím sa, veď sama som si túto odyseu vymyslela. Prespíme na Snilovskom sedle, ráno vyrážame na východ slnka a raňajky na Chate pod Chlebom.

Máme jeden deň na Malú Fatru. Ostávame tri. Skoré vstávačky nám veru lyžiarky nevysušia. V rannej poloslepote a úzkosti, že zrazu sú mi tie snowboardové boty voľajaké pritesné, beriem Opinel a utnem kúsok špičky. Vylepšenie hodné titulky magazínu Skialp tunning, jemu sa samozrejme nepriznám. Čmárame okolie, Kriváň, Chleb, Hromové, Pekelník.

Po dôkladnom malofatranskom vymaľovaní schádzame do Trusalovej. Plichťo, nie lenže má zlomenú prehadzovačku, nefungujú mu aj brzdy a cestou stratil brašňu. Musím poznamenať, aby som sa zbytočne neopakovala, takéto problémy nás sprevádzali denno denne. Keďže je to muž rafinovaného formátu, všetky tieto technické techtle mechtle zaobalil, že veď sa mu to kazí účelovo, aby som si v pravidelných intervaloch oddýchla.

Opravuje prehadzovačku, ja vediem kávičkovú konverzáciu s pani z penziónu. Nabláznila ma na domáci, čerstvo upečený koláčik, nesiem aj bicyklovému mechanikovi na vylepšenie psychickej kompozície. Vyrážame. V Sučanoch na križovatke smer Turčianska Štiavnička, Necpaly s cieľovou destináciou Borišov sa mi vynorí totožná scéna z filmu Sám doma. Malý rebel vykračuje s dvomi plastovými taškami zo supermarketu. Tie však nezvládnu hmotnostný nápor, nákup sa kotúľa kade tade. Plichťovi padajú jeho snežné raketové pohony priamo na križovatke. Zahajujeme záchranu Apollo-Forest skis, úspešne.

Voľajako sa doplichtíme do Necpál, otvárame novú etapu. Sťa tatranskí šerpovia pripevňujeme na naše batohy celý expedičný majetok. Dvojkolesové vozidlá tlačíme, snehom sa boríme, sranda je rozsiahla. Cestou stretávame miestneho chatára, núka mi taxi pre moju bicygľu. Vysvetľujem tvrdohlavo, že nie, netreba mi, musím to vytlačiť sama. Zdvorilo a gentlemansky mi ho trhá a vynáša do pol trasy na Borišov. Západ slnka sme nestihli, večeriame, presladený čaj ma odpaľuje do nebies.

Ráno pokračujeme v našom alternatívnom triatlone. Traverzujeme na Ploskú k pomníku SNP. Prší. Prepadávame sa. Toto odporúčam každému s vysokým kvocientom trpezlivosti. Tu mi však klesol na hodnoty Mariánskej priekopy. Chvíľka nepozornosti a už sa mu kotúľa jeden kus brašne dole dolinou. Za moje úškrny sa mi dostáva lekcia populárnych expresívnych výrazov. Letí dole zachraňovať našu špajzku a náradie, ja mám misiu teleportovať batohy, bicykle na Chyžky. Prebáram sa, pretláčam, precvičujem expresívne výrazy, ktoré som sa práve naučila. Po skoro troch hodinách sa vytešujeme na cieľovom kopci. Schádzame do Vyšnej Revúcej, dolu kopcom je bicykel motor nášho snežného náradia. Je to akoby ma ťahal husky v záprahoch. Veľmi sa mi to páči. Hľadáme nocľah. Musím poznamenať a zároveň kladne vyzdvihnúť, že lokálne krčmy sú vždy zárukou tých najlepších dedinských ambasádorov. Zisťujeme miestne pomery, capneme aj voľaký ten mok do hrdla. Spíme na letnej terase, varím šošovicu, konečne sa jej dostáva uznanie.

Prší a vôbec nie skromne. Kompletne premočení točíme pedále, zastavujeme pri Brankovskom vodopáde, smerom do Kalamien a Lúčok, vyťažiť blahodárne účinky, nevynecháme ani zasnežený Choč. Pri zostupe uisťujem Michala, že bez pol deci sa už ani nehnem, chveje sa vo mne tradícia. Opäť smerujeme do ambasádorského centra. Slivovica domáca mi nielen hladí, ale aj ladí psyché. Spíme v teple a veci sú konečne suché! Plní energie sa vydávame na ďalšiu etapu, Nízke Tatry.

V Dúbrave testujeme tureckú kávu, ľubeľský tvarohovník, šmakocina! Bicyklujúc Dúbravskou dolinou ma otravuje celkom nespočetný počet automobilov. Avšak najviac ma prekvapilo mramorové kráľovstvo ceprov uprostred tak architektonicky čistého lesa. Ujo strážnik nás vyhadzuje z objektu a odmieta mi odpovedať na otázku, aké princezné tam budú v budúcnosti plesovať.

Ťapeme na útulňu. Miestne skialpové hviezdy majú záverečný bashavel, sme prizvaní a ja si užívam tekutú tradíciu. Na raňajky výšľap, na obed Chabenec,dupľa sem i tam, olovrant Kotliská, na večeru šošovica s maslom. Výživná diéta, odporúčam! 

Ďalší deň výpravy nám slniečko praje, upaľujeme malebnými dedinkami Lazisko, Svätý Kríž, Pavčina Lehota až do Liptovského Mikuláša. V diaľave nás provokuje nový cieľ. Mňa provokuje aj zaseknutá topánka v kolese bicykla na hlavnej križovatke v meste. Z dôvodu neodkladných povinností ma Plichťo odkladá na pár hodín na vlakovej stanici – s bicyklami, lyžami, batohmi. Čakám.

Skamarátim sa s tetou predavačkou zo zelovocu, degustujem všetko, čo má na pulte. Sediac na lavičke mi okoloidúci nepretržite ponúkajú tradičnú slivkovú fermentáciu, mladý pubertiak sa mi spovedá, že ho opustila frajerka, prichádza sanitka, niekoho porazilo. Netreba mi ani knihu. Lapaj pobehaj Plichťo opäť na scéne, rabujeme potraviny, moje obľúbené vegetariánske nátierky mi už lezú ušami. Šliapeme na Žiarsku chatu.

Chatárske hody sprevádzané splnom, gastro romantika. Brieždime sa na hrebeň, pod Homôlkou, slniečko zahrieva ospalé kreatúry. Počas dňa jazdíme Príslop, akurát tesne pred uzáverou. Značne už unavení po dvojtýždňových táračkách poberáme sa do poslednej stanice, Vysoké Tatry.

Cestou cez Pribylinu obdivujeme najvyšší vrch Západných Tatier, Bystrú. Nový úmysel na obzore. Kriváň sa ukazuje, Na Troch Studničkách tlačíme posledné rožky, on si doprial aj klobásku. Mimochodom, klobásový konzument je veľmi dôležitá funkcia pre celú partiu orientovanú na výkon, a to nielen v horách. Stimuluje k lepšiemu výkonu, resp. len u tých, ktorí preferujú respiráciu čerstvého vzduchu prírody a nie klobásový vánok od prvošliapača.

Pomaly dotláčame rakety na Štrbské Pleso. Je nám už všetko jedno. Sme v kaviarni, pijeme čaj, zaspávame. Presúvame sa na zem letnej terasy. Ráno nás budí teta upratovačka, počas nášho balenia nám vyrozpráva celý život. Tak ako fandím krčmovým ambasádorom, nedám dopustiť aj na naše milé babušky a počas tejto výpravy aj na mini gurtne, ktoré pripevnia všetko, skoro.

Záverečný deň zabehneme na Skok a poslednú linku púšťame Soliskom, ľadová chrusta nás pekne vydrkoce.

Spúšťame sa do Štrby, na vlak domov. Čistá radosť. Punčový rez a kávové zrno zapíjame horcom! Spoluparťák tlačí radlery, chrumky, arašidy do vačkov na nastávajúcu žúrku vo vlaku. 

Tešíme sa... Len tak... Teším sa aj z toho, že smrdím. Pižmo dobrozdružstva sa nedá kúpiť, len vyrobiť.

Gabriela Chovanová a Michal Plichta