Kôprovské sedlá na pohodu

Táto superteplá zima núti ísť za snehom stále vyššie, ale stále sa dá nájsť aj ten dobrý. Tatry sú záchrana a teraz po prepršanom piatku a čiastočne aj sobote (aj vo výške Štrbského plesa) prišla jasná noc, tak sme ráno naskakovali do lyží pod Triganom (smer Popradské pleso) na betónový, viac hnedý ako biely, a poriadne hlučný podklad. Ale stále sa dá od smerovníka pri ceste. Zimný chodník (najmä zjazdík spod Triganu) ľadový, utrpenie pre pásy. Kúsok po ceste na Popradské ples – čistý ľad. Rachot spod lyží sa začal konečne zmierňovať až pri stúpaní lesom do Mengusovskej. A začali sa otvárať aj pohľady na čerstvé a poriadne veľké splazy až malé lavínky pod Patriou. Ktoré sa ale nedoplazili až na letný chodník, tak vyzeral byť bezpečný. Čo mohlo a malo, hádam už spadlo:

Žľab zo Sedla nad Skokom aj susedný Široký krásne nasvietené a ten druhý aj intenzívne polyžovaný, nad hlavami azúro a pohľady do doliny ako z reklamy. Len sneh už ráno začal v strmších južných orientáciách trochu lepiť. Ale plánovaným cieľom bol Kôprovský štít a tam, že sa uvidí. V doline celkom intenzívna premávka, pomaly nás obiehali partie, aj početné skupiny. Okrem Červeného žľabu hádam všade sa mrvili čierne bodky.

V prechode do strmého záveru výstupu pod Vyšným Kôprovským sedlom lyže na batoh. Stopy už boli, pohodlne to išlo aj bez mačiek, tuhá a pevne prilepená čerstvá nádielka poskytla takú akurát oporu. Len to už prihučali mraky, zachytávali sa stále nižšie na vrcholkoch a začínala difúzka. V sedle už poriadne fučalo, na Kôprovský už sme ani nešli, nebolo tam vraj vidieť ani na krok – hovorili tí, ktorí už sa vracali.

Tak trochu polyžovania do Hlinskej doliny – výborné by to bolo, keby bolo pod nohy niečo vidieť. A nazad hore, tentoraz do Nižného Kôprovského. Aj tu – peši len posledných pár výškových, sneh dobre držal lyže v cikcakoch. Hore ale prievan jak sviňa - a už aj náklad snehových ihličiek niesol. Mlieko poriadne, že ani nebolo poriadne vidieť, kade dole cez prevej. Ale keď sa to na niektoré chvíľky otvorilo, zase výborná lyžovačka. Lepšia po rozlyžovanom, lebo tam, kde to bolo hladké, už jemná kôrka.

Že sme boli celkovo pomalší, neostal chuť a ani čas skúsiť niečo aj na druhom „brehu“ doliny. Ostával teda už len hravý, kľučkovací odjazd pomedzi kosovku. Mokvajúci sneh už miestami zadrhával, pod lyžami už ticho, ľady aj v lese dávno natopené, a od Popradského na Trigan sme to vzali pre zmenu komfortnejším letným chodníkom – aspoň boli výhľady. Na lyžiach potom až dole k asfaltke, aj keď  za jazdy bolo niekedy ťažko rozoznať šišky od kameňov. Ale dali sme to bez jaziev.

Rišo Pouš