Mliečna sobota pod Šiprúňom

Rozpačitá zima, rozpačité počasie. Aladiny hlásia zamračené, vo vysokých polohách mliečno. V nižších nieto snehu, treba trafiť medzivrstvu! Sever Veľkej Fatry je na to ideálny, ideme ta. Chceli sme síce na Smrekovicu, ale zabudnuté reťaze, tak radšej len do Hrabova a odtiaľ hore. Aj s garanciou pohodlného zlyžovania potom dole. Takže po krátkom pešovaní od „Skialp Parkingu“ naskakujeme do lyží pod lanovkou a po chvíli ťapkania po piste už točíme doľava na Medvediu cestu. Posnežilo asi milimeter, zakrylo medvedie kamienky, ale len tak esteticky, začiatok nie je príjemný. No rýchlo sa to zlepšuje. Ešte krátky a strmší úsek pred východom na Vlkolínske lúky je plný kameňov, ale smerom hore je to ok. Dole už by som tade nešiel.

Na lúkach aj v Suchom Hrabove už snehu dosť – tvrdého a čerstvo na čistobielo pripúdrovaného. Občas pod pásmi nejaký ten neškodný bordel. Valíme rovno hore, aj keď by ma zaujímal stav vytopenosti nad serpentínkou, v južnom svahu.

Pod Vtáčnikom pohoda, odmäky veľa škody nenarobili – tvrdá a súvislá vrstva pocukrovaná, stopy preleštené, dokonca v zjazdíku je v rigole cesty akosi viac snehu ako naposledy. Doooobre!

To už sme v mlieku a cestou po cyklotrase pod Šiprúň obzeráme mega dlhé námrazové ihličky na každom konári. Krajina omrznutá ako v rozprávke. Občas sa to niekde so šuchotom zosunie.

Pri traverzovaní popod Šiprúň sa ukazuje v chuchvalcoch hmly aj pás modrej oblohy. Aj keď vieme, že na Smrekovicu nedôjdeme, pohodovo ťaháme až na lúky nad Nižným Matejkovom. V komfortnej a rýchlej stope.

Na „otočke“ sa hmla na chvíľu odporúča, tak rýchlo využívame a skúšame pár oblúkov dole lúkou. Dobré to je na túto biedu – na pevnom a drsnom firne nejaký cenťáčik nového snehu. Síce to škrípe, ale aj drží. Spúšťame až medzi stromy a keď už je úzko a strmo, otáčame nazad hore.

Stopa natiahnutá spred dvoch týždňov, komfort. Tak ťapkáme cez Nižné Šiprúnske sedlo až na vyhliadkový kopček nad záverom Čutkovskej doliny a chvíľu čakáme, či sa difúzka nezmierni aj tu. Chuchvalce hmly sa prevaľujú, ale utiecť nechcú.

Tak to púšťame po východnom svahu dole k napájadlu. Je lepší ako susedný severný pod lesom, lebo tam slnko nesvietilo a prepadáva sa to tam. Tu pod lyžami pevno, na parádu.

Potom už len odjazd nazad pod Vtáčnik. Zvážnica je pod dostatkom snehu, aj vyjazdená, takže zákerné šutríky vidíme. Záver už na pásoch, aj dole po cyklotrase a popri Mederlyčke na zjazdovku. Tam ku koncu v hustom lese samozrejme snehu najmenej, aj je zabordelovaný, ale aspoň sa na tom starom ľade nešmýka.

A na záver klasika – využívajúc kopy (lyžami nastrúhaného) kryštálového cukru na okrajoch inak parádne ľadovej zjazdovky, fičíme v pohode až dole, slalom pomedzi ľudí. Na rozchodenie do sezóny vraj bohato stačilo, aj zajtra je deň a to už čakajú Tatry!

Rišo Pouš