Modrobiela nedeľa v Salatínskej doline

A samozrejme aj nad ňou, na Salatíne a Brestovej – lebo to by sa nerátalo, len v kotli sa motať, bez rozhľadov. Roháčsku klasiku od severu pozná každý, a asi každý druhý tam v nedeľu aj bol, tak nejako detailne trasy popisovať nebudem, jednoducho nasledovali sme davy. Lebo po frontovej, upršanej sobote sa vzduch vyčistil, mraky odtiahli a spravilo sa také ažúro, že ažžžžžžžž. Pri teplotách okolo nuly a bez vetra, dokonca ani na hrebeni nefúkalo takmer vôbec. Takže pohľady z diaľky ako do mraveniska: všade sa čierne bodky husto hemžili. Len pri bližšom pohľade bolo vidieť, aké sú pestrofarebné. Lesom sa možno dalo zdola vykľučkovať na Zadný Salatín, ale aj na zjazdovke bolo tak tvrdo a ľadovo, že sme to radšej nesilili a hrkotali sme hore popri vlekoch. Neboli v pláne žiadne tréningové výkony, ale deň za odmenu po šialených dňoch a týždňoch pracovných, takáto užívačka:

Takže v skratke: pod strediskom v lese po snehu takmer ani stopy, parkovisko suché, vstup na pistu na chlpato za päť Euri, výšľap po sobotnom dáždiku a nočnom vyjasnení po ľadovom menčestri, v strmých pasážach by to bolo skoro na haršajzne. Ale slnko už zrána vyprážalo. Displej na hornej stanici lanovky ukazoval -4, odtiaľ iný svet:

Pod nohami betón, ale na ňom väčšinou tenká, prilepená vrstvička premrznutého, drsného prášku, ktorá výýýýborne držala lyže, aj v strmých cikcakoch a potom v oblúkoch, pod hrebeňom. A smerom hore sa dali do nej lyžiarkami pohodlne aj schodíky vysekávať, ani mačky nebolo treba. Pretože sme ale išli za davom, schodíky už sme mali komfortné, predpripravené. Vďaka vám, smelí predjazdci! Takže najskôr centrál Salatína:

Do polky cikcak, vyššie priamo po tých schodíkoch a cez hrebeňový prevej pohodlne. Peši po hrebeni za výhľadmi na Malý Salatín a odjazd dole popri výšľape. Hore drsný, rovný podklad, nižšie ku svahu poprimŕzané hrčky, ale super lyžba, v rámci tej tohoročnej biedy. Potom odbočka doľava, popod severné rebrá Salatína a hrboľaté lavínisko. Nasledoval druhý výšľap - kratší, ale v závere tvrdší, do sedla Parichvost. Aj tam stopa a následné schodíky už davy pred nami vyrobili exkluzívne. Aj tu ďakujeme.  

Na Brestovú je to kúsok, hrebeň bol pohodlný pre lyže aj pešiakov. Zhora ďalšie kruhové panorámy. Akurát tie desivé pohľady dole, do hnedých kotlín bez snehu aj nad 1000 m n. m., aaach jo... Liptov čistý, pohľady ďaleké, ale Poľsko na severe zadekované ako naveky.

Zjazd nazad do kotla už v rozlyžovanom, mokrom, kryštálovom cukre, ale nebolo ho veľa a pod ním tiež tvrdo, tak zase na parádu oblúky. Dojazd prakticky na rovnaké miesto ako predtým a posledný, kratší výšľap do sedielka medzi Salatínom a Zadným Salatínom. Už v tieni a teplota svižne klesala, ako sa slnko schovávalo za Salatínom. V závere pod hrebienkom bola tá vrchná, državá vrstva už dosť ošúchaná, tak bolo treba potiahnuť trochu viac rukami, ale pohoda.

A ako sme sa otočili na sever, po hrebienku, a vyliezli z tieňa Salatína, do chrbta nám Oskar začal poriadne pražiť. Tak sme sa ešte na pásoch prešuchtali pod vrcholec Zadného Salatína a spúšťajúc masy ľadových hrčiek sme to pustili takmer priamo nazad k hornej stanici sedačky. A to bol koniec zábavy. Lebo už len výtras po neskutočne ľadovej zjazdovke dole do civilizácie a opražení do ružova hybaaaj v ústrety ďalšej pracovnej realite bežného týždňa. Vďaka za taký deň!