MTB Maratón Slovenský raj – ako som sa znova nedočkal, ej bisťu

Po týždňovom monzúne a ďalšom predpovedanom daždi na piatkovú noc a asi pol soboty, som v piatok večer napísal na Facebook:

„Mám také tušenie, že pri nedeľnom písaní reportu zo zajtrajšieho mtb maratónu v Slovenskom raji, sa budem musieť držať na uzde, aby som nepoužil nejaké sprosté slovo.“

Bratranec, steampunkový spisovateľ, mi hneď poradil:

„Vulgarizmy sú teraz moderné, v pokoji napíš: - Ba kieho! Alebo – Bodaj ho porantalo!“

Tak som si jeho slová zobral k srdcu, pospomínal si ešte na nejaké ďalšieho tradičné oslovenia a pomenovania, keď sa nedarí a s očakávaním plného využitia takto pripraveného slovníka na ďalší deň, som si išiel ľahnúť.

Ránobolo ale sveta žiť. Nie preto, že boli iba štyri hodiny, ale hlavne preto, že bolo pekne, príjemne teplo na takú hodinu a po predpovedi ani chýru. Veď dobre, ešte sa treba presunúť tých 130 km severnejšie a hneď bude zrejmé, že to bude vyzerať úplne inak. A že vyzeralo, papľuhu jednu. Z tradičnej zákruty pod sedlom Javorinka nebola vidieť ani to povestné ň z Kráľovej holi a na horskom priechode Vernár to vyzeralo tak, že som si pokojne mohol myslieť, že som sa vrátil aj o tri dni späť, aké tam bolo pľuštie.

Ale za Hranovnicou ako keby uťau. Príjemné ráno, obloha. Že tu padalo až do poslednej chvíle bolo zrejmé len z mokrej trávy, na ktorej sa parkovalo a na ktorú sme boli presne zaraďovaní, aby sme sa vedeli z nej aj dostať, keďže nik nevedel, čo nás čaká. Ale predstavy boli. Hneď úvodné lúky až po Čingov mohli zasievať plno obáv do hláv pretekárov, takisto predpovede na búrku v čase od 11:00 až po neviem koľkú, dávali trocha popremýšľať, či brať so sebou aj nejakú fukerku alebo to nechať len na náhodu. Aj som si dačo pobalil do vreciek na drese a hneď zasa aj vybral, prehodnotil, až z toho bolo šesť gélov a dve magnézka a samozrejme mobil

Deviata hodina, čas štartu dlhej trasy na 68 km, sa neúprosne blížila, tak len krátke rozjazdenie po asfalte a aj trochu do lesa, z ktorého povedie cieľová zákruta a tam je to celkom aj mokré a pri zjazde to fŕka do očí. Tak a je to tu.

Takže štart z Podlesku, až po Hrabušice sa ide za sprievodným vozidlom. Pelotón je vcelku natrieskaný, to však nezabráni niektorým robiť si v ňom pozície a predierať sa ako sa dá. Pritom sa dalo úplne jednoducho získať dobré miesto buď hneď v štartovom rošte alebo po ostrom štarte, hneď za Hrabušicami, kde sa to celé natiahlo do dvoch až troch lájn a medzi tými sa dalo v pohode jazdiť. A to hlavne preto, hrom aby do toho palicou udrel, že tie lúčky boli takmer suché, iba občas v koľaji sa blato držalo. Aj ten výjazd na Tomášovský výhľad bol úplne v pohode a tiež aj prvý technický zjazd po kameňoch do Čingova. Začínam mať pocit, že som sa nechal oklamať samým sebou, oplanom jedným a znova sa toho obávaného blata nedočkám. Už aj preto, že teraz sa ide asfaltkou, potom štrkom, mostík, brod cez potok, rozbitý asfalt a furt dokola až na Medvediu hlavu. V stúpaní začína byť cítiť dusno a nielen medzi pretekármi, keď sa ukazujú prvé prepaľovačky na rýchlych lúkach a teraz sa ťahá vcelku dlho do kopca, tak ako je na bežnom maratóne zvykom, ale aj tak celkovo z počasia. Že by aspoň teda tá búrka? Ale kdeže, nič nebude, žiadne poľahčujúce okolnosti, na ktoré by sa dalo v cieli vyhovárať. V zvážnicovom zjazde je trocha blata, nejako si nepamätám presne terén z minulého roka, tak idem pomalšie a čakám, kedy ma kto obehne z ľudí, ktorých som obiehal v stúpaní a ono nič. Ako sa to vraví? Že nikto nič, tak ja – zostávam prekvapený, tak teda dobre.

Od Vojtechovej samoty až po Čertovu hlavu je to očistec. Kamienky, blatko, sem-tam z cesty potôčik, ale furt nič hrozné. Až na ten sklon. Reťaz parádne skrížená na najľahšom a jasné, že človek občas zašomre, občas popočúva, či tá búrka nejde, ale v skutočnosti je prespokojný, lebo to ide až veľmi dobre, počasie je ideálne, terén takisto. Ej, ale nás ojebabrali.

Po zjazde a následnom výšľape na Zadný a Predný Hýľ to síce už taká paráda nie je, lebo mi to začína pripadať, že dnešný maratón vedie stále iba do kopca, ale po pár zablatených koľajách na Geravách nasleduje zjazd do Stratenskej píly, ktorý je taký suchý, ako by tento rok ešte nepršalo. Otočka smerom na sever, kto chce môže využiť občerstvovačku a šup ho zasa do kopca, aby ho porantalo na sto krát. Ale viem, že je to posledný veľký kopec a pri smerovníku Glacká cesta už bude dobre.

Prvé serpentínky ešte idú, ale potom začínam cítiť, že mi začína dochádzať a vtedy, keď sa schovávam do lesa, začína aj pršať, ale bez hrmenia. A vcelku aj pridáva, ale som v lese, tak to vôbec nevadí. Krátke zjazdy sú v zákrutách pomalšie, ale brzdia aj ostatní, tak to ide. Jediné, čo musím, je v krátkych výšvihoch do toho trocha dupnúť, čo už dosť bolí a koleso sa v mokrej hline pretáča a je z toho taký ten mľazgavý pocit, že pozerám, či nemám defekt, ale je to len to blatíčko. A čo tiež musím, je že si dávam dole z očí okuliare, lebo už cez ne nie je takmer vidieť a tak mi blato fŕka rovno na kontaktné šošovky. Na základe tohto mám o sobotný večer postarané, keď si dlho do noci vyberám z očí drobné kamienky.

Ale – dážď ustáva, ja sa dostávam na Malú Poľanu a odtiaľ je to prakticky už iba dole. A nie že iba dole, ale parádnicky dole, technicky, s fandením turistov. Naháňanie sa cestou z Kláštoriska s jedným chalanom, je už iba tým povestným bonbónikom a v poslednej zákrute už to poznám a viem, že sme v cieli. Za 3:34 hod. Za mňa môže byť.

A znova sa potvrdilo, že čo človek toľko očakáva, tak sa nakoniec ani nemusí prihodiť. Tak teda, aby ma porantalo, že som sa nechal tak samým sebou oklamať.

Ale, aby som bol fér aj voči ostatným, tak tí, čo štartovali na kratšie trasy, tak boli v čase toho najväčšieho šupáku na trati a dostali to v plnej paľbe, zatiaľ čo ja som si v suchu pod stanom jedol guláš a popíjal kávu.

Ale ako som poznamenal Vetroplachovi, keď zhodnotil cieľovú fotku, na ktorej ani ja nevyzerám nejako čisto:

„Tak zasa, nehrali sme partičku šachu.“

Výsledky jednotlivých kategórií sú na tomto odkaze:

https://www.sportsofttiming.sk/sk/zavod/overview/7738

Záznam trasy bol urobený na hodinkách Coros Apex Pro od dodávateľa Ralpu.

LukJur