Prachovačka pod Šiprúňom

Šiesty január priniesol koniec snehovej kalamity a začiatok kalamity teplotnej: ortuť v noci spadla pod -20 stupňov, cez deň nevyliezla nad -15 (na hocijakom slušnom kopci, nie v Komárne!)  a na kopcoch sa k tomu protivne rozfúkalo. Od severu samozrejme. Pocitová teplota nad hranicou lesa vraj okolo -30 cez deň, no nechoď tam.. :-)

Tak som išiel. Vyhral sever Veľkej Fatry medzi Malinným Brdom a Šiprúňom. Krátky úsek hrebeňa síce, zato aspoň čiastočne chránený stromami pred vetrom. Ale hlavne s viacerými možnosťami počmárať čerstvý prašan a potom sa dostatočne zahriať pri výstupe nazad na hrebeň.

Hrebeň samozrejme tvrdý, vyfúkaný do trávy alebo ľadový, ale čím nižšie, tým viac prášku sypko uloženého. No hej, ale ako sa stade potom dostať nazad hore? Kto prvý ťahal stopu, asi sa aj nadrel, ale vďaka mu (im) za to. Kým som nastúpil, už boli stopy komfortne preleštené, niekde už aj zafúkané: cez kríky k hornej stanici lanovky, v jame pod Vtáčnikom (do Trlenskej doliny), v jamách pod Šiprúňom (Do Čutkovskej aj Trlenskej). Aj prašanové oblúčiky boli nakreslené, ale stále ostalo dosť miesta na vyblbnutie.

Jediné čo mi chýbalo, bolo viac snehu na chodníku z mesta do Hrabova – smerom hore ešte sa dá na pásoch, opatrnejšie, ale kadečo hnusné ostré ešte trčí. Dole by to bolo o sklznice. Ružomberok ako keby poriadne sneženie obišlo, len taký trochu poprášený je. Ale čo frflem, aj tak sa všetci vyveziete pod lanovku autom, že?

Rišo Pouš