Prvý výšľap: z Vlkolínca pod Šiprúň

Podarilo sa zahájiť o týždeň skôr ako vlani, aj to je už úspech! A dalo by sa vlastne ešte o týždeň skôr, po prvom poriadnom snežení. Niekde, lebo veľké lokálne rozdiely ten navlnený snehovo-dažďový front priniesol po 20. novembri. Zámer bol ísť na Smrekovicu, lebo v dolinách snehu málo a ešte aj to zlízal lejak, nad lesom zúrila pri prechode frontu víchrica a vydrela všetko do ľadu. Zato Smrekovica a okolie presne v tej ideálnej medzivrstve, dokonca na severných svahoch sme nesmelo dúfali aj v nejaké lyžovateľné prášky na zmrznutom podklade. V Ružomberku snehu nula, ale v hlave ešte zneli správy, ako práve pred týždňom v Bielom Potoku asi ako prví na Slovensku spustili vlek – takže oproti cez dolinu, okolo Vlkolínca, musí byť snehu tiež toľko, že by sa aspoň hore brehom dalo... A aj tak bolo – v smere z mesta na juh snehu okolo cesty rapídne pribúdalo! Čiže zmena plánu, odbočka doprava skôr a reťaze ostali v kufri, lebo na parkovisko pod Vlkolíncom cesta odhrnutá, posypaná, aj keď s ostrovmi ľadu. Ale dalo sa. Takže začalo to romanticky:

Nad dedinou do lyží! Ale do Sedla pod Sidorovom nie po značke, tá cesta je do štrku odhrnutá. Po vedľajšom chodníku komfortne, popri starom vodovode. Dole už to bude horšie, najmä v strmších miestach, k slnku otočených, vytopené miesta a žiadny podklad.

Hore Suchým Hrabovom snehu ako v polke zimy a tvrdý základ nadstavený 5-10 cenťákmi prášku. Na koniec novembra niečo nevídané! Aj keď vyššie, v traverze otočenom na juh a pod stromami bez listov už popŕchalo, ako sa slnko usilovalo. Aj pár vytopených miest pod pásmi, ale tu vyššie aj na zjazd totálny komfort.

To už sme vedeli, že sme zahojení, lebo čím vyššie, tým lepšie. Tak už sa len rozhodnúť, čo ďalej. Či ťahať na Smrekovicu a nazad, alebo skúsiť pohľadať tie prášky. Vyhral druhý variant. Bola by to bomba, na začiatku sezóny si poprášiť. Navyše pod Vtáčnikom počmárané a na druhú stranu do jamy Paškovej tiež. Ale to že si necháme na koniec.

Taaak davaaj po zvážnici do záveru Čutkovskej doliny, že zdola obzrieme možnosti pod Nižným Šiprúnskym sedlom. Zvážnica komfortná, stopa hlboká, vyleštená, prechod cez pramenisko bezproblémový, snehom pekne prikrytý. Len popod padnutý strom sa bolo treba lepšie zohnúť. Alebo obísť.

A v jame pod Nižným Šiprúnskym – tam to bolo!!! Ozaj prášok exkluzívny, na podklade premrznutom, šňupli sme si dvakrát za všeobecného ujúkania. Na začiatok zimy niečo takmer neuveriteľné, ale vlastne: snežilo a fučalo, do tej jamy slnko nesvieti a ten front sa poriadne vlnil a podmienky menil veľmi rozdielne, lokálne.

Potom už nazad skoro tak, ako sme prišli, len sme cestou ešte vyskúšali tú Paškovú – čiže z lúk pod Vtáčnikom zlyžovať do jamy záveru Trlenskej doliny. Ale tam už prášku minimum, skôr rodiaca sa kôrka. Nič moc. Tam ráno svietilo, no...

Tak už len ore pod Vtáčnik a dole, rýchlym zošupom do Sedla pod Sidorovom, na lúky. Aj sa pribrzdiť dalo v strmšom, bez obáv o hryzanec od pirane. A natopený sneh už popoludní začal s klesajúcim slnkom tuhnúť.

Haliny a Sidorovo na nás dohliadali pri nahadzovaní lyží na batoh, lebo po južnej stráni dole do Vlkolínca sa ani kameňačky riskovať neoplatilo. Ale zato veľkolepé výhľady na Nízke Tatry v diaľke a obielené strechy dreveníc pod nami – no čo viac si priať na rozchodenie do sezóny? Super to bolo a ďakujem modelkám za pózovanie!

Rišo Pouš