Skialp: Brnčalka - Žiarska chata, túra dokončená po 35 rokoch

Pomaly sa blíži zimná sezóna a všetci tí, čo podľahli čaru lyžiarskych túr či prechodov po zasnežených kopcoch, už iste rozmýšľajú a plánujú túry na zimu. Tu je jeden tip pre vás. Je to skialpinistický prechod naprieč Vysokými a Západnými Tatrami, alebo ak chcete od Brnčalky až po Žiarsku chatu.

Nám sa túto túru podarilo zrealizovať až po 35 rokoch. Prvýkrát sme sa o to pokúšali už v apríli 1977. Samozrejme nemali sme k dispozícii taký výstroj ako dnes, ale mali sme chuť a vôľu a tak nám nevadili ani ťažké batohy a prezúvanie sa do lyžiarok v každom sedle. Mali sme síce niečo ako šliapacie viazanie na lyžiach, ale napr. od Silvrety to malo veľmi, veľmi ďaleko. Stúpacie pásy sme už mali, ale doma šité plyšové pásy na kobercovej podšívke. Takto vystrojení sme včasráno vyrazili z Brnčalky a prešli - cez Baranie, Priečne, Studené, Litvorové sedlo a Východnú Železnú bránu až na Popradské pleso. Všetky výstupy sme vyšliapali vo vibramách. Snehu bolo dosť, držal aj nedržal, ale zvládli sme to. Po prenocovaní na Popradskom plese sme doplnili našu batožinu o bivakovací výstroj, ktorý sme si predtým vyniesli a nechali na horskom hoteli. Takže potom mali naše batohy slušnú váhu, Stano mal vyše 26kg a  ja "nežnejšia polovička" 21kg. V ten deň sme sa dostali až pod Tomanove sedlo a tam sme si urobili v snehu záhrab, v ktorom sme  prenocovali. Bolo to aj celkom romantické, však sme boli ešte mladomanželia. Tretí deň sme sa dostali hrebeňom cez Poľskú Tomanovú a Veľkú Kamenistú na Pyšné sedlo. V priebehu dňa sa veľmi oteplilo, začalo mrholiť a dorazil nás aj zostup z Veľkej Kamenistej, ktorý bol úplne bez snehu. A tak sme to zabalili a zlyžovali na Podbanské. Ďalšie roky sme sa o to spolu nepokúšali, boli iné aktivity. Stanovi to však stále vŕtalo v hlave a urobil viacej pokusov aj sólo aj s V.Beránkom, s ktorým prešiel za jeden deň z Chaty pod Rysmi až po Žiarsku chatu a do ústia Žiarskej doliny – 4.4.1981, za 12 hodín.
S myšlienkou skúsiť to znovu prišiel Stano začiatkom roku. Snehové podmienky predurčovali smer prechodu z východu (ľadové tvrdé výstupy) na západ (firnové lyžovačky) Počkali sme na vhodnú prognózu počasia a  21.marca na obed sme vyrazili z Banskej Bystrice do Tatier. Pridali sa k nám dvaja naši kamaráti Boco a Mišo a večer sme spolu dorazili na Brnčalku.

Túru sme naplánovali na štyri dni (chceme pohodu a nie naháňanie). So sebou máme len najnutnejšie veci, veď sa chystáme prenocovať i stravovať na chatách, a tak batohy nemáme veľké. Len Boco to nejako neodhadol a nabalil si plný batoh "žrádla" - neskôr sme si jeho potraviny kamarátsky podelili a aj zjedli. Ráno vyrážame z chaty smerom do Baranieho sedla, je tvrdo až "betónovo". Ešte pred "fľaškou" si obúvame mačky a lyže dávame na batoh, lebo aj mačky majú čo robiť. Najstrmšie úseky prekonávame na mačkách, ale ako sa terén trochu pokladá, znovu dávame na nohy lyže (ale tiež so stúpacími hrotmi), je to predsa len ľahšie. Aj do Baranieho sedla stúpame na mačkách, hore v sedle sme okolo jedenástej. Paráda - je pekne, kocháme sa tatranskou scenériou, ktorá nás vždy očarí, aj keď ju už za tie roky dokonale poznáme. O chvíľu si už vychutnávame jazdu na takmer firnovom snehu až dolu k Térynke. Po krátkom občerstvení na chate znovu obúvame lyže a stúpame smerom k Priečnemu sedlu. Ide sa nám dobre, nenáhlime sa, však náš dnešný cieľ Zbojnička je tu "za rohom". Z Priečneho sedla lyžujeme cez Strelecké polia vľavo popod Žltú vežu na Vyšnú Starolesniansku lúku. Parádna lyžovačka, ešte výstup na chatu a prvý deň máme za sebou. Zatiaľ je to pohodička (10km, stúpanie +1570m, klesanie -1100m), možno až príliš veľká, ale čaká nás toho ešte dosť a tak si šetríme sily.

Na druhý deň po výdatných raňajkách kráčame na lyžiach po tvrdom snehu smer Prielom. Pod sedlom obúvame opäť mačky, lebo je tvrdo... Tvrdo je aj na druhej strane sedla. Opatrne schádzame na mačkách, v tieni je to dosť ľadové. Lyže si dávame až nižšie pod žľabom, vpravo pod skalnou stenou Divej veže. Zjazd na lyžiach je tvrdý ale fajn, zlyžovávame až ku Kačaciemu plesu. Okolo nás nádherná panoráma tatranských končiarov, je jasno a slnko dodáva celej tejto scenérii tú správnu atmosféru. Odtiaľto nás čaká pomerne strmé stúpanie až do Železnej brány. Po krátkom úseku na lyžiach znovu dávame mačky na nohy a lyže na batohy. Čaká nás nepríjemne zaľadnený úsek cez ľadové kaskády... No tu by som nechcela lyžovať dolu, myslím si v duchu. Ani sme sa nenazdali a za chvíľu nás bombardujú malé kúsky zamrznutého snehu a ľadu... tam predsa niekto zhora lyžuje. O chvíľu ich aj vidíme, sú štyria, ale lyžovačka nič moc, šúchajú sa na hranách dolu, tak-tak že ich udržia! Niet im čo závidieť. Keby niektorý z nich spadol, tak zramuje aj nás štyroch. Stúpame na mačkách hore do Gerlachovských spádov, je stále tvrdo a tak ideme na mačkách až do sedla Železná brána. Tu si užívame zaslúžený oddych v prekrásnej scenérii snehom a ľadom vymodelovaného severu oproti slnkom zaliatemu juhu. Paráda - oddychujeme v sedle, tešíme sa, že to najťažšie máme už dnes za sebou. Už nás čaká len dlhý zjazd až na Popradské pleso. Lyžovačka je úžasná – je odmenou za vynaloženú námahu (13km, stúpanie +1390m, klesanie –1820m), tak si ju vychutnávame. Dole na chate nás čaká pivo, teplá sprcha a dobrá večera. Čo viac nám po takej parádnej túre treba?
 

Tretí deň vyrážame skoro ráno, čaká nás dlhá etapa až na chatu Ornak na poľskej strane. Ešte sme tam neboli, bude to pre nás všetkých štyroch nové. V pohode sme najskôr vystúpali na Kôprovské sedlo, miestami sme prechádzali aj úsekmi bez snehu. Horná časť výstupu býva často len málo vysnežená, čo slnko raz dva zlíže. Zjazd Hlinskou dolinou je fantastický, krásnu kulisu nám robí hrebeň Hrubô, sneh je výborný, vykrajujeme parádne oblúky, lyžujeme dlho, to sa mi páči, to je paráda. Dole pri odbočke na Temné smrečiny sme rýchlo, ale treba znovu šliapať hore... Stúpame po odmäknutom snehu do Kobylej dolinky a hore do sedla Závory. V sedle trochu oddychujeme a na slniečku sušíme premoknuté pásy. No ale treba nám ísť ďalej, lebo Tomanove sedlo je ešte poriadne ďaleko. Lyžovačka v zadnej Tichej doline je parádna, v spodnej časti doliny to už po mokrom snehu nie je také rýchle, križujeme popadané staré lavíny. Stano zbystruje pozornosť, aby sme náhodou neprehliadli odbočenie do Tomanovej doliny. Trafili sme dobre, popri potoku stúpame hore a potom nás čaká nepríjemný strmý traverz na dno Tomanovej doliny. Mňa hnevajú premočené pásy, nedržia dobre, potvory, snažím sa ich zaťažovať čo najkolmejšie, žiadne traverzy... Pomaly stúpame dnom doliny, keď tu zrazu nás vyplašil hukot základovej lavíny z bočného vrcholu Stoly pod Temniakom. Našťastie to bolo dosť ďaleko od nás, ale hrmot to bol poriadny. Konečne sme v poslednom dnešnom sedle a už nás čaká len zjazd dolu až k chate Ornak. Ešte si z Tomanovho sedla obzeráme Tichú a Tomanovú dolinu, ktoré osvetľuje večerné slniečko. Dosť sme toho dnes prešli (len 24km, stúpanie +1690m, klesanie -2190m),  tešíme sa už na oddych na chate. Dobrú večeru na chate zapíjame poľským pivom, veď pitný režim treba dodržiavať, a ideme si hneď ľahnúť.
 

Štvrté ráno začína nádherne, spred chaty krásne vidieť mohutnú stenu Bystrej, najvyššieho vrcholu v Západných Tatrách. Odtiaľto je to naozaj dominantný kopec. Najprv dosť dlho stúpame lesom, až sa konečne dostávame do pásma kosodreviny, stále stúpame hore na hrebeň Ornaku, nemá to konca... Dosť ďaleko pred nami je skupina turistov, idú pekne za sebou po hrebeni, fotíme ich, ale aj panorámu okolo nás. Je to parádny pohľad, nádherná scenéria. Kopce, ktoré poznáme z našej strany, sú odtiaľto iné, zdajú sa nám také mohutnejšie i strmšie. Prvým dnešným cieľom je Klin, ale k nemu máme ešte ďaleko, hrebeň na Ornak je poriadne dlhý, z neho ešte na Zadný Ornak a ešte poriadny kus do Gáborovho sedla. Na poslednom strmom úseku musíme znovu použiť mačky a lyže idú na batoh – aká zaujímavá paralela s prezúvaním spred 35 rokov. Ale ďalej na Klin to ide aj na lyžiach. Konečne sme na ňom, obdivujeme scenériu hôr okolo nás, v pozadí sa vytŕča Kriváň, na západ od nás Jakubiná, Hrubý vrch, Ostrý Roháč, Plačlivô, Volovec... Zlyžovávame a pokračujeme ďalej na lyžiach, no nie je to až taká pohoda. Vietor silnie a na hrebeni Končistej je celkom slušný víchor, ktorý nám značne sťažuje postup. Nedá sa nič robiť, musíme ísť ďalej aj v studenom silnom vetre po exponovanom hrebeni na Hrubý vrch. V diaľke vidíme Žiarske sedlo, vyzerá ešte poriadne ďaleko. Nárazový silný vietor nám znepríjemňuje postup po hrebeni. Z Hrubého vrchu hľadáme vhodný terén na lyžovanie - je tu veľa skál, ale kúsok pod vrcholom to už ide a konečne sme aj v závetrí. Dlhým zjazdom sa dostávame na Kokavské záhradky a tu nás čaká už len výstup po tvrdom zamrznutom snehu do Žiarskeho sedla. O 17.00 hodine sme konečne v sedle. Hurá, to najťažšie už máme za sebou. Tešíme sa i z podvečerného slniečka, však dnes sme si zimy a vetra užili dosť. Tak teda chytro na lyže a dolu k chate. Zvečerieva sa , čoskoro bude tma, ale na chate sa treba zastaviť. Štrngáme si pivom a pri svetle našich čeloviek upaľujeme po zaľadnenej ceste na lyžiach až dolu na parkovisko. Tu nás čaká auto, ktoré nám preparkoval kamarát. Štvordňová túra sa skončila, ale krásne zážitky ostávajú a výborný pocit tiež , že sme tento lyžiarsky prechod po 35 rokoch úspešne dokončili.

Až pri hodnotení náročnosti prechodu sme zistili, že prvé dva dni boli akousi rozcvičkou pre nasledujúce dva dni, najnáročnejší bol posledný deň: +1845m, -2055m, 23km. Celkom sme prešli 77,5km, v stúpaní +7135m a v klesaní -7165m.
Držíme palce nasledovníkom...

Jena Meleková