Skifatrizmus z Ľubochne do Ružomberka

To treba vziať lyže, skočiť do vlaku, vyskočiť v nejakej podhorskej dedine, dopešovať pod tú horu čo najkratšou trasou a potom sa motať po zvážniciach (namiesto po ľadovcových dolinách), preskakovať potoky (namiesto trhlín), rozháňať vysokú (namiesto kamzíkov), ničiť sklznicu o konáre pod snehom  (namiesto o kamene) a tak...

Takže som sa vybral do Ľubochne, že hrebeňom cez Kútnikov kopec a Chabdzovú prešliapem do Šiprúnskeho sedla, tam to otočím na Malinô Brdo a za odmenu si zalyžujem po najsamdlhšej zjazdovke v našej gubernii. Ak bude čas, že aj na Šiprúň vyleziem. Za odmenu, lebo tento úsek hrebeňa nemám veľmi v láske ani v lete, hlavne tú prvú časť po modrej po Chabdzovú. To je typická lesná hrebeňovka: úzky a zarastený chodník lesom, poriadne strmý a stále hore, dole, hore a dole. Ale som si povedal že sa vytrápim.

Na úvod trochu improvizácie a tréningu orientácie – z Ľubochne síce nabehnem na modrú, ale hneď ju aj opustím. Chcem to skúsiť pod Kútnikov kopec Briestočnou dolinkou, kade by mala ísť zvážnica. Z jej konca potom stačí ťahať sa doprava a značku neminiem. Mala by to byť skratka. Tak aj je, problém žiadny a až na lúky za Kútnikovým kopcom ma neviditeľný chodník pod snehom neomylne vedie – konáre na stromoch sú smerom k chodníku poctivo poopiľované.

Trafiť sedlo Poľana je horšie, lebo lúky... Našťastie v strede trčí známy žltý stĺpik, super. Ďalej v lese medzera medzi stromami. Fajn. O chvíľu značka na strome. Dobre. Ale zrazu koniec! Stena stromov. A teraz kam? Skúšam vedľa, nič. Skúšam druhú stranu, nič. Robím okruh, nič. A ešte aj tá biela tma, doslova neviem kde je sever. Viem že aj v lete som tu mal problém sa zorientovať. Od posledného smerovníka do sedla to malo byť 15 minút. Takže asi po hodine som sa na to vykašľal, zliezol do doliny (tie konáre pod nohami...) a do sedla som sa dostal nejako intuitívne z inej strany. Ak tam hore po mne niekto bol, musel sa váľať od smiechu :-))))

Potom už som jastril ako jastrab, ale to už bolo na nič – do sedla pod Červeným grúňom väčšinou zvážnica. Ale aj prašan do pol lýtok, výživné šliapanie! Križovatka zvážnic, od nej modrá stúpa strmo ako do neba, ale mne je jasné, že tade už dnes ani za svet. Meškám a v toľkom snehu by som tam prerážal stopu do zajtra. Najhoršie že žiaden podklad pod tým prachom nie je, ešte aj z kopca by som musel znášať lyže na chrbte. Našťastie je tu zelená po ceste doľava, do doliny Bystré - tou vybehnem na Chabdzovú, tú dolinku mám na rozdiel od jej suseda hrebeňa rád.

Ide sa – ale dajako pomaly, toho snehu je akosi viac a hlbšieho. A zvážnica poväčšine stúpa, a ešte sa treba čochvíľa uhýbať ohnutým a zasneženým konárom. No, po hrebeni by som si dal! Ale dotlačil som to nejako až na „Jamu“ – rázcestník v doline. Je čas na obed, ale aj na pokus, pokiaľ zapadnem bez lyží. Hop – dobre nad kolená, a to stojím na ceste! Noooo, minulotýždňový prach po odmäku spravil kôrku a na ňu sa uložila ďalšia nádielka.

Tak prerážam hore dolinou, tu sa mi páči: cesta sa krúti, všetko sa belie, je tu božské ticho, len občas to zašuští, keď zo stromu zletí sneh. Keď sa dolinka v hornej časti otvorí, viem že o chvíľu som na Chabdzovej. A to už je po širokých lúkach skoro až na záverečnú zjazdovku. Pri kríži nad Šiprúnskym sedlom sa napájam na prvé dnešné ľudské stopy a o kúsok ďalej rozoznávam aj tie moje spred týždňa – teraz už pekne preleštené. Ale až k hornej stanici lanovky po nich nejdem, bojím sa že nestihnem vlak. Radšej z kopca po zelenej a traverzom na zjazdovku.

Ešte krátky tunel v lese a na jeho konci svetlo. A snežné delo. Odliepam, oblúčikujem, stehná pália. Dole lyže do rúk, cez parkovisko a som zvedavý či sa chodník na Hrabovo bude dať zlyžovať. Minulý týždeň som na ňom aj smerom hore musel dávať veľký pozor na šutre. Ale dnes to ide už aj dole, sláva! Až po kruhák – a odtiaľ je na stanicu v Rybárpoli už len na skok.

Dobrý tréning to bol, skifatrizmus ako sa patrí! A skoro celý čas do kopca a stopu prerážať. Ale nie je to sranda na týchto veľkofatranských chodníkoch, keď tie chodníky a niekedy aj značky zaveje sneh.

Rišo Pouš