Ťažká filozofická úvaha o obojsmerných zjazdovkách

Ale najskôr niečo o podmienkach pod Chopkom. Dva týždne po "skialpovom kľučkovaní" . Lebo kam v tejto biede? Zjazdovka na úvod – Brhliská od Grandu. Od hornej stanice lanovky traverzom na Tri vody sa v sobotu ešte ako- tak dalo. Ale po biede, už bolo treba preniesť lyže v niektorých klesaniach. Potom už pohodlne pod Sedlo Poľany a posledný kus pešo, vysekávajúc si schodíky špičkami lyžiarok v zmrznutom firne. Keď človek poriadne kopol, prekopal sa do brusníc. Nasledoval ľadový rašpľový hrebeň smerom na Chopok – smrť pre pásy. Kľučkovanie pomedzi šutre a sem-tam pole nového snehu, ktorý už dopoludnia vlhol a lepil. Dobehli sme aj partiu, ktorá vraj smerovala na Ďurkovú, ale radšej to zvrtli nazad. Toľko skialpaktuál, len aby bolo jasné, že sa dalo ísť hore aj inokade ako po zjazdovke :-)

Lebo keď sme sa vynorili spoza Derešov, naskytol sa nám úchvatný  pohľad na cestu z Kosodreviny k rotunde – viac ľudí šliapalo ako zjazdovalo. „Na lyžiach hore kopcom“ sa stáva ozaj masovou zábavkou. Naschvál nepíšem „skialpinizmus“ alebo „skitouring“, lebo tieto slová sa mi spájajú skôr s pohybom vo voľnom teréne. Ten vyžaduje okrem snehu aj trochu iných schopností, ako len „obuť a dupať“.  A nemyslím tým len vyhodnocovanie lavínového rizika alebo skákanie dole 50-stupňovým žľabom. Aj na „verejnom korze“ hrebeňa NT sa dá úspešne zahlušiť, keď sa zadaria podmienky. Požadované schopnosti (priznajme si to) väčšina z nás nemá na úrovni, akú by bolo treba v rýchlo sa meniacich podmienkach na horách. Skúsenosti si vyžadujú tréning a na ten treba čas, ktorý zas väčšina víkendových šliapačov nemá. Len sa chceme vo voľnom čase vyvenčiť.

Našťastie väčšina sa netrepe tam, kde sa necíti istá a o menšine potom čítame v správach zo záchranných akcií. Zároveň vieme, kde je tá naj - naj istota, že? Keď k tomu prirátame snehovú biedu aj začiatkom tohto februára, výsledkom je intenzívna obojsmerná premávka na pistách. Lebo aj zjazdári sa teraz koncentrujú na menšom počte zjazdoviek ako za dobrej zimy. A nervozita zákonite rastie. Lebo vraj sa zvyšuje riziko kolízií – a o tom som práve chcel...

Takže cesta na šírku ratraku, husté... Doslova! Ale že by tam boli nejaké karamboly? Šliapači pekne po kraji, protiidúci sa navzájom dobre vidia, rešpektujú, uhnú. A tu si žiadny blázon nesadne do stredu cesty. Slušne sme sa zaradili do hadíka smerom k rotunde a hneď pri nás jeden macek odzadu ukážkovo zostrelil pred ním zjazdujúcu ženu.

Druhá strana od rotundy až dole na Lúčky podobne – preplnená, tu aj ľadová pista. Tak ako na juhu, jediným rizikom boli šialenci, ktorí mali rýchlosť a všetko iné (kamery a tak...), len nie istotu v pohyboch. A zdalo sa nám, že stupeň ohrozenia rastie s krikľavosťou bundy :-) Rodičov s malými deťmi som aj chápal, že sa furt obzerajú za seba. Aj naše opatrnejšie oblúčiky boli príčinou, že sme to párkrát odzadu takmer schytali. Keďže som dosť často stál a čakal „pomalšiu časť výpravy“, do sýtosti som sa vynadíval na situácie, nad ktorými rozum ostával stáť a sánka padala dole.

Čo mi z toho vyplýva? Že pohyb po zjazdovke je predsa bezpečnejší v protismere hore kopcom, lebo takto vidím, čo sa na mňa zhora rúti a skôr sa uhnem :-)

Rišo Pouš