Vlakom za prašanom do Tatier pred rodičovskou prestávkou

Odskúšaný, vydarený koncept z vianočného výletu do Gasteineu by bolo treba odskúšať aj v slovenských podmienkach. Posledná akcia pred plánovanou rodinou prestávkou pripadá na aktuálny februárový víkend. Štvrtok 20.2. nočným vlakom z Bratislavy a v piatok ráno o siedmej oddýchnutý vystupujem z vlaku v Štrbe. Tu ma čaká Tomáš a smerujeme na Popradské pleso.

Začíname tradične od električky, tešíme sa na raňajky v hoteli a veríme, že predpoveď nebude až taká zlá ako hlásia. Meteorológovia sa tentokrát nemýlia a hneď ako sa dostaneme nad hranicu lesa, spoločnosť nám robí nárazový vietor a sneženie. Cestou na Rysy je ako tradične v rampe natiahnutý fix. Prekvapí však nedostatok snehu nad rampou. Aj pre najväčších odvážlivcov to znamená pri ceste naspäť nutnosť vyzuť lyže. V silnejúcom vetre dobojujeme na chatu. Lyžovačka v minimálnej viditeľnosti a silnom vetre nie je žiadny plezír, ale relatívne bezpečne sa vraciame na Popradské pleso. V hoteli si doprajeme domáce buchty na pare. S Tomášom sa lúčim a pre veľký úspech sa v zmenenom zložení vydávame znova smerom na Rysy. Oproti prvému výšľapu sa nič nemení, naštastie pri svetle čeloviek dorazíme do cieľa.

Sobota začína skvostne (azúro a takmer bezvetrie) a užívam si lyžovačku vyľudnenou dolinou. Rampa bezpečne zjazdná a od Žabích plies skvelá lyžovačka ufúkaným prašanom až k hotelu. Tentokrát bez občerstvenia, ale s vidinou výživného dňa nastavujem testovacie K2 Wayback 96-ky od Sportrysy na moje F1-ky. Vyrážame s Peťom Lichým a Robom Turjaníkom dolinou Mengusovskou a nechávame sa viesť čerstvou stopou až do Satanej dolinky. Pri Hincovom plese odbočujeme do Vyšného Kôprovského sedla. Chodník je tradične vyfúkaný až na kamenný podklad. Na chvíľu teda nasadzujeme mačky a lyže idú na batoh. V sedle výmena a moji 50+ parťáci neúnavne diktujú tempo a ťahajú stopu panenským svahom. V krásnom počasí dorazíme na snehový predvrchol. Vieme, čo nás čaká. Nenormálna lyžovačka v jemne sfúknutom púdri nemá chybu a doprajeme si dojazd až pod severku Štrbského štítu.

Jasnou voľbou na druhý výšľap sa stáva Hlinské sedlo. Pod vplyvom adrenalínu z parádnej jazdy prvýkrát a naposledy ťahám stopu, a aj to len do polovice žľabu. Meníme lyže za mačky a v horšiacom sa počasí prichádzame do Hlinského sedla. Pochopiteľne sa nezdržujeme a valíme dole. Sklon žľabu z Hlinského sedla je o niečo poctivejší, ale kvalita snehu je stále veľmi dobrá. Po chvíli sme na dne Satanej dolinky. Ja som tiež na dne, no stará garda je nekompromisná a diktuje šliapať do Satanovho žľabu. Lepšie, ako ich dve hodiny čakať pri pive, sa mi nakoniec zdá vyraziť spolu s nimi. Fúka, sneží a ja nevládzem. Robo však tvrdí, že sa vyčasí, čo sa mi veru nechce veriť. Akosi automaticky nahadzujem pásy a odkrajujem prvé metre úvodným širokým kužeľom. Postupne naberáme výšku a počasie sa na moje prekvapenie vylepšuje. Predpoveď a Robo neklamali. Zlepšenie počasia je vítanou motiváciou. Peťovi s Robom sa darí ťahať stopu prekvapivo vysoko. Nového snehu nie je málo, trochu upokojuje, že pred nami si už jazdu vychutnali dvaja skialpinisti. Vo vrchnej tretine žľabu, kde to už na lyžiach ďalej nejde, už som celkom na kašu a bágrovať sa žľabom po gule vynechávam. Tam, kde si staré pušky dajú lyže na batoh, ja zamieňam do zjazdového módu a ešte ich pri otrockom záverečnom výšľape pozorujem. Dochystám sa na zjazd, chalani mi zmiznú v esovitom žľabe a ja zapúšťam v zhutnenom prašane prvé oblúky. Zamierim ku skale mimo spádnice žľabu a čakám na parťákov. Už spoločne si vychutnávame rozširujúci sa kužeľ pod Satanom, stále vo výbornom snehu. Dojazd bez vyzutia plynule až k hotelu a nádherný deň v milovanej doline za nami.

V Poprade nastupujem do večerného IC vlaku do Bratislavy. Za Žilinou je už článok aj s popisom fotiek dopísaný a ja som rád, že túto skialpovú sezónu sa mi v jej reálnej polovici podarilo takto skvelo zakončiť. Vďaka tomu nebude problém manželke sľúbiť do konca zimy poslušnosť a byť jej tak oporou pred narodením nášho druhého dieťaťa.

Lukáš Stanzel

Sportrysy Team