Zo Strečna: na Martinské hole a dole

Tlaková níž so svojou víchricou a prívalmi snehu odtiahla od nás niekam k Čiernemu moru, ale na hrebeňoch ešte nejaké tie mraky nechala, aj jedovatý severáčik - v nárazoch mal dobiedzať vraj až šesťdesiatkou. Pri mínus desiatich by to nebola veľmi pohodovka, takže to chcelo vymyslieť jednoznačne nejakú jednosmerku, s vetrom do chrbta. A zároveň frekventovanú, lebo po sobote, strávenej brodením v snehu po kolená, už sa mi to v nedeľu opakovať moc nechcelo :-)

Z dostupných možností teda vyhrala táto z nadpisu, tak som o ôsmej ráno pekne pešoval s lyžami na chrbte - od zastávky vlaku, cez Váh, pod hrad. Na pohodu, nikam som sa neponáhľal – dával som šancu niekomu inému, nech mi to tam hore trochu prečistí. A aj mrakom, nech sa potrhajú. Lebo dole v kotline bolo už od rána krásne. Cesta poza hrad odhrnutá, ale aj nasolená, takže smola - nebudú žiadne historické fotky pre vnúčatá, ako sa za našej mladosti dalo už od parkoviska pri kompe.

Prvá odbočka z cesty bola zahádzaná snehom, na druhej (kade ide červená značka) zavadzal harvestor, tak som ešte popešoval dolinou a do lyží som skočil až na mostíku. Využil som tretiu odbočku, takú skratku prvej serpentíny. Skratka strmšia, no potom už pohodové stúpanie v širokánskej stope po kolesách (asi toho harvestora). A stále krajšie výhľady. Dole síce len na okolité rúbaniská, ale vyššie to prišlo.

Najprv pohľady na Kojšovú, potom som znovu pohrdol červenou značkou a do sedla Rakytie pokračoval obchvatom, po cyklotrase. Času stále dosť (mrak sa z hrebeňa nejako nehýbal), pod nohami pohodlne a tie výhľady za to stáli. Najskôr od altánku dole ku hradu a výbežku kotliny za ním, vyššie proti slnku cez vážsku úžinu do Turca. Tie špatiace elektrické megastožiare si proste treba odmyslieť.

Harvestor zjavne končil práve v sedle Rakytie, ale odtiaľ som zase mal komfortnú skialpovú stopu. Včerajší orkán ju už síce stihol trochu znejasniť a aj poriadne prílivové vlny na ceste narobiť, ale nevadilo, stále to bola paráda. Cestou do sedla už sú výhľady z tieňa najmä dopredu na Polom, ale ešte aj nejaké to ohliadnutie za Žilinskou kotlinou sa našlo. Užíval som si ich, lebo už som tušil, čo bude nasledovať vyššie :-)

V sedle Javorina, aj o kúsok ďalej na Saračníkoch, ma stále tešila predupaná stopa, aj do strmého, ale podľa kľukatosti a podľa priameho ťahu hore do rúbaniska bolo jasné, že tú spáchali už snežničiari. Nad Saračníky som sa na pásoch vysoko nedostal, lyže išli na chrbát, stopa našťastie dobre vytvrdená. Ale krok vedľa - a vajcový sneh. Stále však pohodička. Poriadna robota nastala až hore na hrebeni, keď som znovu skočil do lyží.

Lebo kto hrebienok cez Ráztočnú a Úplaz pozná, vie, že jednak je to taký riedkoles, kde sa vietor dokáže so snehom na voľnejších čistinkách doslova „vyhrať“ a narobiť tam poriadne preveje, jednak je to niekde aj polámané, čo sú ďalšie prekážky navyše. No a tento včerajší orkán, to musela byť iná pecka tam hore. Aj tak bolo – stopa našťastie bola skoro stále viditeľná, lebo značky vôbec, ale aj tak to bolo poriadne o kľučkovaní. Smer je tu ale viac – menej jasný.

Ale po boji v hlbokom prachu a vysokých vlnách nasledovalo úspešné vynorenie na hrubé šindle orkánom ubitého vrcholu Predného Minčola. Len pár metrov ďalej na východ, v závetrí, zase jemný prášok. Samozrejme do toho difúzka, presne na spodnej hrane mraku som bol. Čiže zo sedla Okopy, od dela, pohľad do vysvieteného Turca, ale kríž na Minčole už v mlieku.

Čo ma skôr prekvapilo, že z Minčola na Hole nič! Odbilo už poludnie a žiadna prešliapaná stopa! Len čosi po snežniciach takmer zafúkané, toto čo? Veď je nedeľa!!! No hej, síce mraky, ale takmer nefúkalo, žiadne nárazy, ako predpoveď sľubovala, a krajina ako z rozprávky. A ani som sa moc neboril a ani tie preveje na otvorených miestach neboli nejaké strašné. Tak im treba všetkým!

Zato hore zjazdovkou šliapalo hádam viac ľudí ako lyžovalo dole. Popri ceste od serpentín tiahol takmer súvislý rad skifitnesákov, serpentíny samotné vytvrdené tak, že ani pešiaci sa nezabárali a početné oblúky v lese svedčili o poriadnych frírajderských orgiách. A samozrejme, len čo som zlyžoval kúsok pod hrebeň, vynoril som sa z mraku.

Ale čo ma najviac potešilo, bola parádna skialpová stopa na zvážnici, ktorá sa pod Hodinovkou odpája smerom na sever, ku Vrútkam. Inokedy tade tak dvaja bežkári za deň prejdú, teraz podľa pichancov po paliciach hádam 5 – 6 chlpatých už tade prešlo, nevídali! Aj tak som ale musel na pásoch, aj dole kopcom, lebo sklon tam na pár miestach nie je ktovieaký a palice nebolo veľmi o čo oprieť, stále išli poriadne hlboko. Ale aj tak, bola to radosť:

A záver? Samozrejme pohodovo dole popri potoku až k Turcu, ku hlavnej ceste, len keby nejaký magor nemusel mať ohradené pasienky ostnatým drôtom aj v zime. Aj bežkárom by trochu pomohol, ale čo, keď je ego silnejšie ako zdravý rozum? Pri hlavnej (známa I/18) išli lyže samozrejme na batoh, domov už len kúsok, ale práve toto bol jeden z tých zriedkavých dní, kedy by to doslova išlo „od parkoviska a k parkovisku“ – toho priamo pred domom. Takže nech tento text ostane zachovaný pre závisť budúcich generácií, ako bývalo kedysi za našich mladých liet :-)

Rišo Pouš