Blava/Kamzík: Do nového roka pohybu tak trocha

Venované pamiatke Janka Banka, ktorý tu na Vetroplachu má (áno stále má, to sa nemení) svoju rubriku a ktorý inšpiroval viacerých z nás. Preto prepáčte zvýšenú mieru sentimentu.

Tak reku, na sviatky pozrieť rodný kraj, dáke tie koláčiky pojesť, rodinu navštíviť atď. No priam športovo náročný program... A do toho Perinbaba fúkla riadne, až tak, že na Orave vraj ponúkajú sneh chudobnejším regiónom (chudobnejším na sneh). Žijeme v takej dobe, dá sa povedať, že instantnej. Tu pípne SMS, FB chat či iná motačná ťuki háveď a hneď beží život inak. A počasie sa tomu prispôsobilo, a tiež sa správa instantne. Čiže treba byť kompletne pripravený na všemožné podmienky, lebo čo keď už dnes večer... To samozrejme ide na vrub všetkého ostatného, záleží kto je aký fanatik do športu. Takže v Tatrách horskáči postrašili štvorkou, Rysy zase oblizlo (aby sa Viktor nenudil), a poľské Podhalie nad Zakopaným „puchowi“ nadšenci rovno premenovali na Aljašku. Teda malá stopka, ale nevadí, aj tak akosi nevyšiel čas.

Sprobujeme teda vo väčšej aglomerácii, po návrate na Dunaj. Nakydalo tu das 25 cm mokrého, sľubne. V noci prituhlo a vietor sušil.... V nedeľu ráno sa chodí do kostola, ale nie každý do toho murovaného... Šaňo Luczy má taký obraz, aj Jano ho dobre poznal (autora aj dielo), kde sa vmontoval exteriér zasneženej prírody do interiéru kostola. Tak dáko to má byť, snažím sa do toho rámu vojsť aj s mojimi krátkymi nartami. Lenže v meste? Nástupy na túru sú tu iné, mechanizované... Takže autom na Kamzík, o pol ôsmej je tam prázdno, pár psíčkarov a zo šesť áut. Tento pokoj tu ešte tak hodinu a pol ostane, a potom to začne byť tá klasická masovka, ktorú hlásia aj v rádiu... Šak treba sprobovať nové sane a lopáre od Ježiška. Parkovacie miesto si najprv pekne odhrabem, aby sa mi dobre vchádzalo aj vychádzalo... Som ešte tá stará škola... Poriadna lopata musí v aute byť. Poslúži aj ako parkovací senzor, aby som až do lesa nehupol.



Prebehnem sa popod lanovku, pozriem na sever, kde som pred rokom v noci lyžoval svah. Stromy biele, nad korunami duje až vetvy hviždia. Severák arktický, no veď vďaka, že pomohol. Sneh bude ale asi biedny... Cieľ mám určený, letná príprava jasne ukázala, kde sa treba v zime ísť pozrieť.

Jano, na jar 2018 sme písali o Kamzíku a lyžovaní, a vyšlo to super, len som ešte potom hľadal ten slalomový svah čo si spomínal, a tak toto tu je pre teba, na spomienku, ešte to lyžovanie tam je, ako pamiatka. Tak ako na teba pamiatka stále je a bude.



Idem lesom, borím sa ako ľadoborec Lenin cez kôru, dobrých 20 až 30 cm až ku tráve a bodliakom. A tu zrazu, už keď vidím ten cieľový svah, ledva že nie do stĺpa čelom dzignem... Boha, kde sa tu vzalo toto železo? V lete som si nič nevšimol... Ale to som zle pozeral, lebo práve križujem dráhu vleku. Fotky povedia samozrejme viac. Obzerám hornú vratnú stanicu s lanáčom, ale žiadny TUV ani DIN štítok s rokom výroby nenájdem. Tak musíte mi pomôcť a zaloviť v histórii, že odkedy je toto tu, Jano už žiaľ nenapíše priamo. Išlo určite o kotvový vlek s navíjacím lankom pre dve osoby. Zhora to vyzerá sľubne, 400 m lyžovačky. Realita je ale iná... Aj dole kopcom ledva idem, trojcentimetrová kôra vôbec nechce pustiť, stopa po mne vyzerá ako po Keňanovi, no utrpenie, taká jazda už dlho nebola... Po ceste obzerám, že na stĺpoch je aj osvetlenie na nočné lyžovanie! Dokonca aj žiarovka nerozbitá tam je, síce to už celé nefunguje a má silno muzeálny charakter, no ten genius loci tam ožíva stále. Dojazd k spodnej stanici vleku je lepší, betónkôra povolila, zo stromov popadala voda, namočila sneh, je to mäkké. Ani v stanici nič na datovanie...Na dva zámky zamknuté, sprejeri tu už boli tiež.



Nalepím pásy a hor sa hore. Dobre sa mi pôjde... Vietor do chrbta, len špice nechcú spod snehu von... A tak v pešej stope razím lyžiarsku... Nebude to vadiť. Dnes to je o pohybe, o spomienke a Vetroplach má ďalší článok. Prešúcham sa popri hornej stanici lanovky, a kukaj tu, aký snehomer tu inštalovali! Trúfalo až do 260 cm. Toľko snehu v... To sa rovná koniec Dunajpolisu. Pozriem na štítok... Made in Rovaniemi... Už chápem mierku aj váhu. Jano, dúfam, že na tomto sa zasmeješ, lebo posledné dni tam hore s Petrusom asi iné príbehy spomínate, ked sa mu perina tak trasie, až tu kalamity spôsobuje.



Pokračujem nazad k parkovisku, už to začína... Ešte prebehnem k sánkarskej lúčke na kontrolu. Prví ranostaji už fičia dolu svahom, aj dve deti s lyžami už skúšajú hrany na zľadovatelom podklade. Krajina snehuliakov ma upokojí... Ešte to ľudia vedia stavať, hádam aj dôvody na to našli u detí. Všetko ako má byť, podľa starého pravidla... Kto sa bojí, nech ostane doma. Odvážnym šťastie praje. Na pár dní to bude biele... Len škoda, že to deti nestihli počas prázdnin. Akosi meškal sneh...



K autu cez hlboký sneh, vyprať pásy od soli. Nahádzať do kufra, čajík z temosky chlípnuť a domov na raňajky k rodine. Cestou už oproti všetky moderné tanky - nedočkavo hľadajú parkovacie miesta... Áno, to je tá zimná nedeľa na Kamzíku. Každý nájde to čo hľadá. Ja som našiel, plán som splnil, resty vymazal, na kamaráta pospomínal. Tak nech takto v novom roku, každému do skoku, aby život za to stál, každý deň mať pre čo vstať, a spolu sa radovať.

Sherpa