Nedeľa na Rakytove: dvakrát a dosť

Uťahaný ako pes po sobotňajšej Krížnej (TU) bol som rád, že som bol ochotne pribalený do výpravy a nemusel sa o nič starať. Len o to, aby som sa ráno nejako prinútil vyliezť pred dom, už nachystaný. Aj to bol kus problém, ale s výhľadom na fakt, že nedeľa mala byť presne opačná ako sobota, nechcel som riskovať, že ostanem čumieť na modrú oblohu z domu. A tak aj bolo – ráno síce šedivo a mrholivo, no počasie oproti sobote čím ďalej, tým krajšie, vietor utíchajúci, mraky rednúce a teploty také príjemne predjarné. A pod Rakytovom veľkofatranským čakala na nás na Limbe okrem „Limy veľkomožnej“ aj super fazuľovica a iné, ešte tekutejšie životabudiče. No nevytrep sa tam aj z predposledných síl! 

Plán bol dať to na úplnú pohodu „maštaľ to maštaľ“ – čiže od družstva v Liptovských Revúcach. To mi vyhovovalo dvojnásobne. Ako pred pár rokmi sprevádzkovali Limbu, táto trasa sa stala veľmi populárna. Viac ako Teplou dolinou po žltej značke – lebo viac miesta na parkovanie a parádne lyžovačky cestou nazad, dole lúkami. Dokonca mám dojem, že kľúčové úseky sú prerezané a označené reflexkami, aj keď tade nevedie oficiálna značka. O výhľadoch cestou hore aj dole ani nehovoriac:

Cesta hore bola v znamení parádne vychodenej, ale ešte nie ľadovo ligotavej stopy. Ako slnko pomaly stúpalo a aj vyliezalo z mrakov, začalo tú (čiastočne ešte stále práškovú) prikrývku bezprostredne nad dedinou jemne natavovať. Vyššie, v strmších sklonoch „Pod Okrúhlou“ boli remízky medzi lúkami parádne prešmýkané, snehy už lepkavé a výstupovka potiahnutá pekne prečisteným tunelom v kríkoch viac doprava, do traverzu – nebolo treba štverať sa strmo hore ako kedysi.

Potom už pohoda až po Limbu v suchej stope, aj keď v závere ju pred nami asi niekto neznalý potiahol priamo do kríkov. Proste treba sa držať tej spodnej teraz :-) Vpredu sme mali výhľad na stále zadekovaný vrchol Rakytova, ale sme sa navzájom uisťovali, že sa to má zlepšiť.

Limbu sme len rýchlo obišli, aby nás náhodou nevcuclo, ale Lima dostala svoju dávku mojkania. Nad lesom prudké, čiastočne zafúkané, ale viditeľné a komfortne použiteľné cikcaky juhovýchodným svahom. S výškou naberal aj vietor na sile, ale nevadil príliš, žiadna dráma ako deň predtým na Krížnej. Pod nohami vyfúkaná tvrdosť, ale nie ľad, dobre sa išlo.

Hore tak striedavo oblačno: smerom na juh panorámy, od severu sa valil mrak. Keď sa dovalil, ušli sme dole po severovýchodnej „zjazdovke“ hľadať nepopísané snehy. Takmer bez šance, oblúkov na mrte, „centrál“ rozlyžovaný a hlbšie stopy už aj zafúkané, ale viac vľavo sa ešte niečo dalo nájsť. Sneh tuhý, ufúkaný, miestami hrčovitý, ale nechytal lyže.

Dole v jame sme jemne pojedli a pretože nad hlavami sme mali stále hlbší azúr a v hlavách tú zlepšujúcu sa predpoveď, skočili sme do dokonalej výstupovky, vedúcej cez Severné Rakytovské sedlo. Prudko komfortná bola, aj palice bolo o čo oprieť a lúky naokolo čisto biele, bez oblúkov. Prečo tadeto nik nejazdil, to nám ukázal náznak lavínky – základovky v jednom strmšom úseku:

Technickejší a strmší úsek zo sedla, na začiatku hrebienka na Rakytov, nás poriadne preskúšal v zvládaní otočiek, ale sneh parádne držal, takže sa nebolo treba stromov pridŕžať :-) Bolo vidno, že to tadeto ťahal znalec. Vietor už takmer ustal a druhý raz na Rakytove už boli panorámy kruhové a obloha slivková.

Druhú lyžbu sme zapichli trochu vyššie, keď sme predtým trochu a opatrne poskúšali aj tie nepočmárané svahy bližšie k lavínke. Padla vraj také dva – tri dni po snežení (sme sa potom dozvedeli), už to tam okolo nej vyzeralo bezpečne.

Využijúc komfortný traverzový odjazd bučinou k Limbe, prirútili sme sa tam akurát načas, keď ju opúšťalo stádo dobrovoľných horskáčov na konci svojho kurzu. Takže sme mali Limu aj stôl takmer pre seba. Keď sme Limu omrzeli a zaliezla pod pec, prišli na rad tie životabudiče. Napriek nim som partiu na tretí výšľap už neprehovoril – aj keď padali reči o nachystaných čelovkách a tak...

Tak hybaj dole – akurát s klesajúcim slnkom, ktoré jednak pekne rysovalo detaily na Rakytove, jednak už strácalo silu, takže najmä v strmých zošupoch cez remízky začínali tie mokré, firnovatejúce hrče rozjazdeného snehu postupne tuhnúť. My ešte po vlhkom a v mäkkom, ale o takú hodinu tam už asi bolo poriadne tvrdo. Zatiaľ som si ale mäkkosť dopadu medzi stromy odskúšal na vlastný chrbát, lebo tento kotrmelec bol oveľa efektnejší, ako ten včerajší pod Krížnou :-)

Dole na lúkach už potom čím nižšie, tým hnusnejšia kôrka sa tvorila, ale zlyžovať sa to dalo zatiaľ relatívne komfortne. Pomaly sa už ale bude pýtať nový poprašok na zakrytie jaziev, ktovie kedy a či vôbec príde. Každopádne Rakytov nám (ktorí máme voľné iba víkendy) poskytol zatiaľ jeden z najkrajších dní tejto sezóny. Ďakujeme, ale viac takých by sme prosili :-)

Rišo Pouš