SMOLNÍCKY MTB MARATÓN 2024

Niektoré veci sa k sebe vôbec nehodia. Ako napríklad teploty 30 a viac stupňov a mtb maratón s dlhými tiahlymi stúpaniami, v ktorých stojí vzduch. Na druhej strane však existujú veci, ktoré tieto nedostatky vedia veľmi príjemne vykompenzovať. V Smolníku to vedia, tak majú vesmír v rovnováhe a to vďaka tomu, že majú nádherný tajch ako keby vystrihnutý z turistického katalógu. A taký tajch nemusí byť iba dobrým miestom na člnkovanie, ale napr. aj ako zázemie pre štart a cieľ pretekov na horských bicykloch. A keď sa potom náhodou vyskytne veľmi horúce počasie, ako tomu bolo aj túto sobotu, tak rovné skočenie do chladivej vody hneď po príjazde môže byť na nezaplatenie a okamžite vyrovnáva nesúlad horúčavy a dlhých kopcov. A v Smolníku to vedia. Už 10 rokov.

Takže vždy v prvej polovici júla sa pri Smolníckom tajchu stretnú vyznávači horúčavy a nekonečných stúpaní, aby si navzájom zmerali medzi sebou sily. A vždy sa zastavia adepti známych mien. Ani tento rok to nebolo inak a rovno môžeme spomenúť, že ponaháňať medzi sebou sa prišli napríklad Kája Hartl, Jakub Šiarnik na svojom novom Pinarelle alebo Mirka Belková.

Na výber boli aj tento rok štandardne dve hlavné trasy a to 50 km/1650 m a 20 km/655 m v rôznych kategóriách, u mužov s jednou zaujímavosťou a to, že najstaršia kategória začína až od 43 rokov.

Ale poďme pekne na štart. Dlhšia trasa ho má presne o 10:00 hod, kratšia o 10:30. Zaujímavým je hneď začiatok, keďže sa štartuje pod hrádzou tajchu, na ktorú sa potom vyjde 180 stupňovým oblúkom a potom po hrádzi sa pretekári dostanú na svoju trasu.

Zúčastňujem sa už druhý krát, rovnako ako predtým na krátkej trase, ktorá ide tento rok popod Hekerovú. Borci na 50 km si obídu obidva hrebene ponad Smolník a Úhornú, pekne zľava aj zprava.

Takže o desiatej hlavné pole odíde a my krátkometrážnici sa postupne staviame pod štartový oblúk. Až tesne pred štartom si všímam, že na to, že som k nemu zišiel celkom skoro, tak som sa celkom zle postavil a rovno predomnou mám nejakú preliačinu s mäkkou hlinou, v ktorej sú vidieť koľaje. A je to tak, lebo hneď po odštartovaní a prejdení prvých metrov ako som do preliačiny vošiel, tak sa mi kolesa celkom slušne zaborili až nad ráfik a všetci z jedného aj druhého boku ma obehli.

V otočke na hrádzu je tradičná plnka, miestami treba aj pedál vypnúť alebo podradiť si na ešte ľahší prevod a tak sa zrazu ocitám až niekde v trištvrte štartového poľa. Takže štart tradične pokašľaný. Ale viem, že teraz nás čaká asfaltový zjazd až do Smolníka v dĺžke necelé tri kilometre, kde sa stočí ostro vľavo a začína sa asi 10 km stúpanie. Takže do toho poriadne šliapem, ale ide sa takou rýchlosťou, že aj na prevode 34/10 krútim ako škrečok. Takže zasuniem radšej teleskopku, prikrčím sa a darí sa mi predbiehať ďalších pretekárov. Okolo druhého kilometru pelotón úplne zvoľní, takže sa mi darí dostať sa na jeho čelo a do stúpania vchádzam ako prvý. Dlho to však netrvá, lebo chlapci z mladších kategórií nahodia svoje turbo a po dvoch zákrutách už ich nevidím. Do toho nás ešte obiehajú ebikeri.

Kopec sa vlní, chvíľu idem úplne sám, chvíľu za sebou cítim cudzí dych, keď sa otočím, tak vidím, že to zrejme budú traja cyklisti z mojej kategórie, tak začíname pretekať. Celkom sa mi darí držať tempo, ale kopec je naozaj strmý a nekonečný. Po pol hodine dám prvý gél, potrebujem trocha zvoľniť, tak ma kolega spoza chrbta predbieha. Terén sa na chvíľu vyrovná a dokonca ide do mierneho zjazdu. Tak mi celkom zašlape zjedený gél, takže znova kolegu predbieham, ale do ďalšej časti stúpania už neustále počujem jeho dych.

Kopec je nekonečný. Keďže ho nepoznám, tak očakávam podľa gps jeho vrchol za každou zákrutou, ale ten neprichádza. Vzduch sa úplne zastavil. Horúčava na roztrhanie.

Priesekmi v lese je vidieť hrebeň, takže človek má aspoň akú takú predstavu, kde by mohol byť, ale je to fakt zaslúžené, keď prídeme hore.

Neviem, kto presne je v prvej skupinke, ktorá nám ušla na začiatku stúpania, ale mám tušáka, že dnes by to mohla byť bedňa, aspoň tretie miesto, ak to udržím v tomto poradí ako sme išli hore. Mám tiež tušenie, že v dlhom zjazde by som mohol kolegom za sebou ujsť, tak to valím, čo to dá a viem, že som chvíľami až za hranou. Na kamenistých zvážniciach to ešte ide, hoci miestami vytŕčajúce skalky nevidím od toho, ako mám potom zašpinené okuliare, alebo pri rýchlych prechodoch zo slnka do tieňa, hoci mám fotochromatické sklá.

Ešte chvíľu za sebou počujem rachotenie druhého bicykla, po nejakej dobe však ustáva. Viem však, že nemôžem spomaliť, lebo to môžem celé stratiť. A tak to púšťam aj v úplne neznámych miestach a keď prídem do miesta, kde je to celkom strmé a cesta sa premení na akúsi kolísku, tak strácam stopu, vyhodí ma to na bočné kamene na ľavej strane, skúsim to udržať, ale celý bicykel mi odhodí zasa vpravo a potom znova naspäť a tak nieľkokrát. Keďže mám hardtail o nejakej priľnavosti zadného kolesa nemôže byť ani reči, dokonca ma odopne aj z pedálov ako bike lieta zboku na bok tej pomyselnej kolísky, tak ma hádže tak, že sa prakticky bicykla dotýkam už iba na riaditkách. Ten je totálne neovládateľný. Niekoľko krát sa vidím dolámaný na ostrých kameňoch a prebehne mi hlavou, ako by asi reagovala žena a deti, ak by pre mňa týždeň pred hlavnou dovolenkou musel prísť vrtuľník.

Podarí sa mi to však ubrzdiť a vyrovnať, v duchu sa možno aj prežehnám a letím ďalej. Tak toto bolo naozaj vážne. Do pokračovania zjazdu už idem trocha s rozumom, ale kde sa dá, tak to pustím.

Ako vchádzam do Úhornej, tak aj kotúče toho majú celkom dosť a pískajú o stošesť.

Nasleduje zjazd cez obec a prejazd okolo tajchu. Znova dupem z plných síl, nikoho však za sebou nepočujem. Na záver ešte krátky korenistý zjazd, trafiť sa do asi meter širokého mostíka pri vjazde na hrádzu a ešte posledným tempom vojsť do cieľa. Podarilo sa, ďalšie dve minúty za mnou nik neprišiel.

V cieli vyzerám z pohľad mojej rodiny asi dosť zbedačene, tak si na chvíľu sadnem, idem ešte vyjazdiť nohy a potom prichádza tá najlepšia odmena a tak ako som v cyklistickom vleziem do chladivého tajchu a s radosťou urobím pár dlhých temp.

Ale rýchlo von, lebo o chvíľu už sú tu borci a borkyne z dlhej trate. Po tom úpeku, čo sme zažili na krátkej, si nechcem ani predstavovať aké to muselo byť pre nich.

Napokon celkovo vyhráva Kája Hartl.

A víťazstvo sa ujde aj Mirke Belkovej. Ako vchádza do cieľa, tak pozeráme, že zadné koleso má úplne prázdne. Posledných osem kilometrov išla na takomto plášti, len aby neprišla o svoj náskok a nestratila prvenstvo. Niekedy treba proste zabojovať.

Takže kto nebol, tak nech si o rok spomenie, že v Smolníku majú tajch, v okolí ktorého sa vedú úžasné športové zápolenia a v ktorom sa po dojazde vynikajúco pláva.

Výsledky podujatia a bližšie informácie nájdete na https://smolnickymtbmaraton.sk/ alebo na FB stránke usporiadateľa.

LukJur