Opekačka na Širokej veži

...samozrejme aj s cestou k nej, pešo aj na pásoch, v sobotu deviateho marca. Teda MSD – Priečne – VSD, s krátkou zachádzkou na Širokú vežu - tatranská klasika, odporúčaná teraz najmä v tomto smere. Lebo aj to v partii zaznelo, že ešte sme sa v tejto sezóne so snehom poriadne nezvítali, a už aby sme sa aj lúčili. Tragicky teplá zima je neľútostná a opačným smerom by to bolo od Zamky po Hrebienok (slušne povedané) jemne nepohodlné. Veď na fotkách vidno.

Ale po poriadku – zliezli sme sa na parkovisku v Smogovci poriadne stádo, zaplatili výpalné (pardón parkovné) a v družných debatách ubehla tá pešovačka - potkýnačka hore na Hrebienok celkom rýchlo. Ani blato nebolo, to sa cení, len poriadny hic. Nad kotlinou za ami sivá pernina, nad štítmi pred nami ažúro, črtal sa konečne jeden pekný víkendový deň. Snehovo a teplotne typicky májový. Hodinky som samozrejme zapnúť zabudol (až nad Zamkou mi doplo...), ale tam to každý pozná, tak len videjko od relive:

Do lyží sme optimisticky naskákali už na začiatku chodníka, hneď za „uzáverou“. Na to, že zosunutý chodník je zatvorený, celkom slušná premávka na ňom. Aj na lyžoch sa dalo, len potom sme ešte párkrát (až po serpentínu) krátko prenášali. Ale je to na mnohých miestach už len tak – tak. Chce to pevné nervy a málo lásky k pásom na miestach, kde sa to „horšie kĺže“.

Nad Zamkou iný svet aj iný sneh. Len aj teplota zase akosi skokovo vzrástla, ako sme sa z lesa vynorili. A čerstvý poprašok začal niekde trochu aj lepiť na pásy. No stopa už vyšmýkaná a vychodená. Nešli sme nejako neskoro, ale pred nami už tiahli davy. Nečudo, šľapky slovenské (aj iné) sa koncentrujú na tých pár miestach, kde sa dá. A kde sa vlastne dá okrem Tatier?

Po „rovnine“ to ešte išlo, ale ako začalo vyprážať vo Veľkom hangu pod Žltou stenou! Normálne sme boli radi, že občas nás dáka hmla zdola dobehla a na chvíľu prikryla. Ale snehy super, na betóne nalepená taká akurát vrstvička relatívne čerstvého, državého, žiadny ľad. Cikcaky aj v najstrmšom komfortné. A koľajníc ako na zoraďovacom nádraží, vybral si každý.

Malý hang to isté a lepilo to akurát tak, že žiadne papuče a išlo by to aj kolmo hore. Téryna samozrejme v obkľúčení, ani sme dnu nešli, to by sme sa už ťažko asi pohýnali, cieľ bol jasný a najmä oveľa menej zaľudnený (možno). Pod Pfinnovou kopou sme vošli do „večného tieňa“ a zrazu aká kosa! Aj snehy suché, až to vŕzgalo.

Stopa natiahnutá tak do polovice strmého pod Priečnym sedlom, potom superkomforné schody – ďakujeme predjazdcom. Mačky? Načo? Pár ľudí lyžovalo oproti: slušný hrmot, zjazdovka rovná, tvrdá, ale nie ľadová, podklad ideálne državý, aj oblúky sa im darili celkom estetické.

V Priečnom samozrejme premávka a miesta len na státie, tak sme sa moc nezdržovali a pokračovali na Širokú kopu. Aj tu už samozrejme schodíky, ale plytšie, ale zase podklad odmäknutý, jarne firnový. Vietor takmer žiadny, teplota tak akurát. Batohy s lyžami ostali na plošinke pár metrov nad sedlom (až na jednu výnimku). Pohoda až hore. Jedine zúženie tesne pod vrcholom menej vysnežené, plytko pod snehom skaly. „Zjazdovka“ spod zúženia dole do Priečneho sedla prudko použiteľná, prelyžovaná do rovna, len ako už tiene postupovali v jej hornej časti, začínala tvrdnúť.

Hore výhľadové fotoorgie na všetky strany, ale aj vysoké oblaky, lezúce pomaly od západu. Tak zas pekne slušne peši dole, len tá „výnimka“ musela frajeriť na lyžiach. Lenže ako tieň pokročil, v hornej časti už takmer furt len nesmelým zosúvaním po drsnom šmirgli a v užšej dolnej časti spočiatku tiež, lebo pod načechranou, firnovou hladinou striehli žraloky.

Zato pod Priečne sedlo už by bolo treba poslať ratrak, lebo na zjazdovke sa začínajú tvoriť bubny :-) No lyžovačka stále výborná (pravá jarná) a cez Strelecké polia priam exkluzívna. Ani nižšie v tieňoch to nebolo ľadovo klzké a o zvyšky nedávneho čerstvého poprašku sa dalo pekne oprieť.

Nasledovala kľučkovacia zábava v kosodrevine, kde lyže ešte stačili vykrajovať zákruty. Na rozdiel od Húpačiek, kde bolo treba prezuť korčule. Ale kto využíval danosti rozvlneného reliéfu, vyšantil sa aj tam. S trochou sebazapretia a potlačenia palicami sa dokonca dalo na lyžiach dostať až na Rázcestie nad Rainerovou chatou a po opatrnom prekráčaní jednej skalnej pasce bez vyzúvania až dole na Hrebienok. Ale to sa asi rýchlo bude meniť k horšiemu, ako vidno v predpovediach počasia.

Takže úspešná pohodovka za nami a neostávalo nič iné, iba sa nejako doviezť/dopešovať dole a pred zavelením na rozchod popretriasať a poutriasať ešte neutrasené dojmy v Sherpa café a podporiť tak miestnych šerpov nejakou tou skromnou oferou. Dúfajme že to ešte nebude rozlúčka so snehom. Lebo je síce jasné, že nejaké snehy tam hore ešte dlho budú, len či sa k nim my v diaľavách pracujúci proletári ešte dostaneme...

Rišo Pouš